V CIVILNOM ZAMESTNANÍ
(1978 – 1990)
Ivanove mučivé pochybnosti a neistota o škole, či a kedy ju nechať, trvali celé štyri roky. Bol to dlhý, vyčerpávajúci boj. Keď mu radu duchovného vodcu napokon potvrdil aj provinciál, stalo sa – Ivan poslúchol. Napriek nepríjemnostiam, ktoré z toho v šamorínskom gymnáziu mal, podal začiatkom roka 1978 výpoveď. Celkovo učil v Šamoríne iba šesť rokov. Nečudo, že po týchto vnútorných konfliktoch sa v nestrážených chvíľach väčšej vyčerpanosti prejavil aj ostrejšie. A to bola len jedna stránka zápasu, ktorý mal dlhodobo pred sebou. Lebo Ivan mal odísť zo školstva ešte z jedného dôvodu, oveľa delikátnejšieho. Podľa jeho duchovného vedenia mal príliš zakorenené učiteľské spôsoby, ktoré narúšali jeho schopnosť bratského života…
Od augusta toho istého roka nastúpil do vtedy jedinej onkologickej nemocnice v Bratislave ako technik rádiologického oddelenia a ostal tam pracovať plných dvanásť rokov. Určite mu nebolo v štyridsiatich troch rokoch ľahké začínať od nuly. Bol síce fyzik, čiže prístrojom na ožarovanie mohol pomerne ľahko porozumieť, ale zo zdravotníctva, najmä z anatómie, nemal podľa vzdelávania v jeho mladosti takmer žiadne vedomosti. Musel si dorábať skúšky – mával vtedy v robote pred sebou učebnice, z ktorých sa učili študenti zdravotníckych škôl. Najťažšie preňho bolo, že mu dávali pracovnú zmluvu vždy len na určité obdobie, zväčša na pol roka. A tak bol dlhé roky v neistote, či mu ju predĺžia. Zo Šamorína totiž omylom poslali na onkológiu aj jeho posudok zo Senca, ktorý bol pre jeho náboženskú činnosť príliš negatívny, a riaditeľ sa ho obával prijať natrvalo. Našťastie za ním stála jeho bezprostredná šéfka, ktorá ho neváhala podržať.
Odchodom zo školstva na Ivana čakalo nové poslanie od Boha, ktoré sa mu otváralo iba postupne. Už nie naširoko katechizovať mladých ľudí, ale pomáhať kriesiť k životu celú Saleziánsku rodinu, ku ktorej neoddeliteľne patrí aj Inštitút dcér Márie Pomocnice a Združenie saleziánskych spolupracovníkov.
Zároveň spolupracovať na obnove Saleziánskej spoločnosti a byť nenahraditeľným spojivom medzi tradične formovanými saleziánmi a novými povolaniami. Stal sa nielen otcom vo viere pre mladých, ktorí prechádzali červeným morom komunizmu, ale aj ich vodcom na horu Sinaj, k trvalej zmluve, k zasväteniu Najvyššiemu, pre obnovu slovenskej Cirkvi na púšti socializmu. A tak celé desaťročia pracoval vo formácii svojich bratov saleziánov, pomáhal obnovovať Inštitút dcér Márie Pomocnice a stal sa spoluzakladateľom Združenia saleziánskych spolupracovníkov.
