ÚČINKOVANIE V SENCI
(1959 – 1978)
V škole bol Ivan Gróf stále úspešnejší a veľmi šťastný, že môže učiť. Na začiatku školského roka, pred Vianocami, pred Veľkou nocou i týždeň pred koncom školského roka sa pravidelne aj nábožensky prihováral k žiakom. Na konci školského roka usporadúval so žiakmi na Dobrú Vodu bicyklové výlety, ktoré ešte viac upevňovali ich vzájomné vzťahy. Stále však mal pred očami slová svojho predstaveného: „Vonkajší apoštolát – aj keby si vôbec nerobil – môžeš byť spokojný. Pamätaj na svoje poslanie: byť zálohou. Nesmieš sa navonok prejavovať, lebo tým znemožníš to, k čomu si dnes povolaný!“
Keď však videl, že konkrétni študenti majú nejaké problémy, prihovoril sa im počas prestávok v triede, na chodbe alebo si ich zavolal do kabinetu. Tak si postupne stále viac budoval k žiakom aj osobný vzťah, ktorým si získaval ich srdcia a pripravovala sa pôda pre hlbší apoštolát. V roku 1962 sa už objavujú prvé epizodické návštevy žiakov, ktorých zvyčajne nazýval deťmi, v jeho byte. Začal im požičiavať knihy. Postupne zamestnával dievčatá prepisovaním kníh potrebných pre apoštolát. Chlapcov stále pribúdalo a postupne aj dievčat.
V roku 1964 mu predstavení určili za direktora dona Jozefa Tótha z Kráľovej pri Senci, čo mu prinieslo uvoľnenie v apoštolskej aktivite. Intenzívne sa venoval najmä Jožkovi Skalnému, ktorého od nevery postupne priviedol k saleziánskemu kňazstvu. V tom istom roku sa začal venovať aj budúcemu manželskému páriku, terajším spolupracovníkom Trubačovcom. A prvýkrát bol vyšetrovaný na výbore KSČ príslušníkmi ŠtB, lebo ho udal kolega z dôvodu straníckeho školenia.
V nasledujúcom roku Ivan absolvoval osudné, historické stretnutie s donom Valábkom, ako ho nazval on sám, kvôli apoštolátu, ktorý začal robiť aj s dievčatami. Dovtedy sa totiž saleziáni venovali výlučne chlapcom.
Don Valábek mu dal smernicu, že podobne ako je farár zodpovedný za všetkých svojich farníkov, aj on sa má starať i o dievčatá, ktoré sú jeho žiačkami.„Feri báči“ tak vzal na seba zodpovednosť za Ivanov apoštolát s dievčatami.
Prvým žiakom, ktorého začal Ivan v tomto období systematicky katechizovať, bol Marián Príbelský. Ten za ním priviedol aj svojich spolužiakov, medzi ktorými bol napríklad aj Jožko Dömény, ktorý sa neskôr stal saleziánom. Tiež sa pokúšal o organizáciu prvých duchovných cvičení. V roku 1966 ho pozval na duchovné cvičenia do Vysokých Tatier don Janko Beňo, ktorého štýl na neho inšpiratívne zapôsobil. Do roku 1967 sa Ivan venoval mladým len individuálne s tým, že kňazské služby pre nich vykonávali miestni kňazi. Kapláni v Senci sa síce často menili, ale mali porozumenie pre to, čo robil, a Ivan ich potom zamestnával spoveďami detí, ktoré k nemu chodili.
V lete roku 1967 nastal v jeho apoštolskom pôsobení ďalší zlom, keď zorganizoval prvé duchovné cvičenia pre mládež v Štefanovej pod Rozsutcom. A práve v tomto období začína jeho užšia spolupráca s bratmi, ktorých prítomnosť a kňazskú službu potreboval na duchovných cvičeniach a duchovných obnovách pre mladých. On sa im ako kňaz, samozrejme, zverejniť nemohol.
Spolupráci s inými angažujúcimi sa tajnými kňazmi a laikmi z Bratislavy sa Ivan vyhýbal, lebo už mal veľa práce s konkrétnymi mladými v Senci. Keďže okolo roku 1968 nastalo určité uvoľnenie, začal s náboženskými prednáškami v duchu prvých dielov seriálu Cesta k Pravde na pedagogickej fakulte v Trnave, v Pezinku alebo Ivanke. Následne mal v to leto až sedem turnusov detí na duchovných cvičeniach. Bolo ich spolu 114 a v tomto rytme duchovných cvičení potom pokračoval rok čo rok. Po týchto duchovných cvičeniach začal s mesačnými alebo aspoň štvrťročnými duchovnými obnovami, aby oheň nadšenia v mladých nevyhasol. Spomedzi nich sa zrodilo viacero povolaní pre celú Saleziánsku rodinu. Aby stihol mať duchovné obnovy pre všetkých mladých, tak ich robil cez víkend dve: jednu od piatka večera do soboty obeda a druhú od soboty poobedia do nedele obeda. Na jednej obnove sa zúčastnilo aj zo 25 mladých.
Hneď ako Ivan niekoho priviedol k viere alebo ho v nej posilnil, teda po obrátení, osobne i po skupinách, na obnovách či pri duchovných cvičeniach, pokračoval v ich účinnej formácii. Vštepoval mladým pokoncilovú teológiu krstného života, spočívajúcu v boji s hriechom a v pripodobňovaní sa Kristovi, prehlboval v nich sviatostný život, začleňoval ich do Cirkvi cez konkrétne spoločenstvo bratov a sestier a privádzal ich k nasledovaniu Krista v jeho prorockom, kráľovskom a kňazskom úrade, čiže k všestrannej apoštolskej službe. Nenechával ich na polceste, chcel mladých viesť od ateizmu rovno k svätosti.
V Senci sa mu podarilo vybojovať večerné sväté omše. Do politiky sa nemiešal, a napriek tomu bol stále na muške ŠtB, ktorá ho sledovala nepriamo, aj cez mladých. Podozrievali ho, že vraj organizuje nejakú karpatskú organizáciu. A keď po určitom uvoľnení režim znova pritlačil, v usporadúvaní duchovných cvičení a obnov začal byť opatrnejší a brával na ne zväčša tých, ktorí sa apoštolsky angažovali. V januári 1972 si poňho prišla do školy polícia a následne ho riaditeľ donútil, aby si žiadal umiestnenie v Šamoríne a senecké gymnázium opustil.
So žiakmi v Senci sa lúčil slovami, že ich mal viacej rád, ako bolo dovolené mať rád žiakov. Plakali za ním aj kolegovia. Odchádzal s autom plným kvetov.
V tomto období už Ivan začal zo svojich mladých zakladať veľmi úprimné spoločenstvá. V seneckom ovzduší sa za čias pôsobenia Ivana Grófa ako pedagóga a pri jeho sprevádzaní zrodilo mnoho povolaní kňazských, zasvätených i laických. Prieskum dosvedčuje, že stál pri zrode vyše tridsiatich povolaní pre saleziánov, takmer tridsiatich pre Dcéry Márie Pomocnice a stoviek pre Saleziánskych spolupracovníkov. Okrem toho Ivan prispel formovaním viacerých povolaní aj pre sekulárny Inštitút don Boscových dobrovoľníčok či pre diecézne semináre a iné rehoľné rodiny. A hoci niektorí nevydržali životný štýl pod tlakom prenasledovania zo strany spoločnosti alebo neskôr nezvládli nečakané ťažkosti pri zmene spoločenského systému a svoje povolanie zanechali, nebolo ich až tak veľa.
Presné čísla ním pripravených povolaní nemožno stanoviť nielen preto, že niektorí prešli do iných duchovných rodín, no najmä preto, že za Ivanom prichádzali nádejné povolania aj od diecéznych kňazov či iných rehoľníkov a vďačne prijímali jeho sprevádzanie smerom do Saleziánskej rodiny. Ivan vedel priložiť ruku k dielu v akejkoľvek fáze zrodu či rozvoja povolania kohokoľvek. Nehovoriac o tom, že dokázal vynikajúco vybadať, kto má autentické „duchovné“ povolanie a v správnu chvíľu ho orientovať. No rozhodnutie v povolaní nikdy neurýchľoval. Vedel čakať a vedel aj vystihnúť čas, kedy im pomohol urobiť krok vpred. Pri jeho rozhodnej povahe to bolo obzvlášť obdivuhodné. Bol pre mladých smerovkou, no nie jednorazovou, ale na riadny kus života.
Okrem toho Ivan pomohol desiatkam a desiatkam mladých párov založiť si a udržať zdravé, príkladné kresťanské rodiny. Mal však pozitívny vplyv na všetkých mladých, i na neveriacich, ktorých učil a bol s nimi v kontakte.
Pomáhal im stávať sa opravdivými ľuďmi: pracovitými, úprimnými a čestnými. Naučil ich milovať prírodu, viedol ich k radosti a k priateľským vzťahom a cez nich vplýval aj na ich rodiny.
