SMEROM KU KŇAZSTVU

(1957 – 1959)

Po príchode do Senca prvá Ivanova cesta viedla do kostola a na faru. V škole ho prijali pekne, lebo nemali kvalifikovaného matematikára ani fyzika. Najprv býval v podnájme u rodiny Podmanických, ktorí ho prijali s veľkou úctou. Ostal tam iba dva mesiace, lebo mal iba dvadsaťdva a pol roka a v rodine boli mladšie dievčatá. No ten čas stačil na to, aby si získal priazeň žiakov vyučovaním i láskavým, priateľským prístupom. 

Po dvoch mesiacoch musel narukovať do základnej vojenskej služby do Berouna pri Prahe ako veliteľ čaty. Tým, že bol absolventom vysokej školy, mohol opustiť ubytovací priestor.

Keď sa ráno zriekol raňajok, denne mohol chodiť na svätú omšu a sväté prijímanie.

Keď sa to ostatní neskôr dozvedeli, tak sa z neho smiali alebo v tom lepšom prípade sa čudovali. No niektorí sa k nemu aspoň v nedele pridávali a obľúbili si ho pre jeho priateľské správanie. Vo voľných chvíľach si aj tam študoval filozofiu. 

Malým zázrakom sa mu podarilo vybaviť aj „opušťák“, keď mu práve vypršali prvé trojročné sľuby, a tak si mohol v Šaštíne pred oltárom Sedembolestnej za prítomnosti dona Izakoviča obnoviť sľuby na ďalšie tri roky. Vonku vraj vtedy nádherne snežilo. 

Po vojenčine sa v apríli 1958 vrátil späť do Senca, kde dostal nadľudskú úlohu: pripraviť dve triedy na maturitu z matematiky, a to za šesť týždňov. Keďže maturity dopadli dobre, získal si rešpekt a úctu kolegov i riaditeľa. A keď videli, že verejne chodí do kostola, postupne sa k nemu pridávali ďalší kolegovia. Okrem práce v škole sa svedomito pripravoval na každú hodinu a popritom ďalej študoval teológiu.

V tomto čase si Štefánia Knappová, najstaršia dcéra jeho domácich, s manželom pánom Knappom dokončili stavbu rodinného domu vo dvore rodičov a Ivan šiel bývať k nim. Mal tam peknú izbičku, ktorá sa stala rodiskom mnohých kňazských i rehoľných povolaní a miestom, kde sa stretával s mládežou celých dvadsať rokov, teda až do roku 1978.

Títo manželia boli jeho, ale aj saleziánskymi dobrodincami. Len vďaka ich obetavosti, trpezlivosti, veľkodušnosti a dôvere, ktorú mali k nemu, hoci nevedeli, kým je, aspoň zo začiatku, sa mohlo uskutočniť v Senci dielo, ktoré sa rozšírilo po celom Slovensku. 

V histórii slovenských saleziánov by tieto mená – ako najväčších dobrodincov – nemali byť nikdy zabudnuté. To, čo kvôli nemu a mládeži vytrpeli, vydržali, sa ľudsky ani nedá vysvetliť, len zvláštnym Božím pôsobením v ich srdciach. Nielen izbička, ale i predsieň, veranda a niekedy aj kuchyňa bývali plné detí, a to od rána do neskorej noci, takže títo ľudia od roku 1963, kedy Ivan začal apoštolát s mládežou, pätnásť rokov nemali žiadne súkromie.

Okrem školy spočiatku Ivan v Senci nerobil žiaden apoštolát. Don Izakovič mu totiž často opakoval: „Študuj, pripravuj sa, aby Spoločnosť mala vzdelaných členov, a keď sa pomery znormalizujú a vrátime sa do ústavov, budeš apoštolovať.“ Aj don Izakovič veril, ako mnohí iní, že budú ústavy a školy a že bude treba profesorov. Preto Ivan študoval a poslúchal. Na otázku o svojom kňazstve dostal neurčitú odpoveď, ktorú pochopil tak, že sa pýta nevhodne. Keď sa po čase na kňazstvo znova opýtal, dostal odpoveď, že však sa oň nezaujíma. To Ivana natoľko naštartovalo, že sa naň pýtal pri každom stretnutí. Konečne na jar 1959 ho don Izakovič upozornil, že sa rysuje možnosť vysviacky. Pripustil ho predčasne k večným sľubom na sviatok Panny Márie Kráľovnej, ktorý sa vtedy slávil 31. mája. Skladal ich pred Pannou Máriou Lurdskou vo františkánskom kostole v Trnave. Vtedy dostal pokyn, že ak mu don Izakovič odkáže prísť do Trnavy, tak to bude pozvanie na vysviacku. Aké však bolo jeho sklamanie, keď ho zavolal kvôli nejakej obyčajnej veci, zabudnúc na predchádzajúci dohovor.