Milovaní bratia a sestry, najdôstojnejší otec biskup, drahí bratia v kňazskej službe, ctihodné sestry, bratia a sestry zo Združenia saleziánskych spolupracovníkov, vážení príbuzní, všetci, ktorých vás v dnešný deň priviedla do tohto chrámu Sedembolestnej láska k Bohu a aj láska k človeku. Láska k človeku, ktorý vstúpil do nášho života ako Boží dar, keď sme boli ešte mladí a malí, ktorého sme vnímali ako Boží dar a s ktorým sa chceme teraz rozlúčiť.

V bezprostrednej blízkosti Vianoc, dňa 20. decembra 2000, ráno okolo pol deviatej dotĺklo v nemocnici v Petržalke šľachetné srdce nášho spolubrata kňaza Ivana Grófa. Svoju pozemskú púť ukončil v 65. roku života, v 46. roku rehoľného života a 41. roku kňazstva.

Keď sa v stredu rozniesla tá prekvapivá správa o jeho odchode spomedzi nás do večnosti, myslím, že ten predvianočný zhon akoby bol tomu uťal a všetci sme stíchli v modlitbe, uvažovaní a otázke: Prečo? Prečo už teraz? Prečo tak skoro? Toto Božie slovo, ktoré sme teraz počuli, Ježišova veľkňazská modlitba, sa v plnej miere splnila v našom bratovi. A to Ježišovo Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním a občerstvím sa v ňom spĺňa dnes osobitným spôsobom, veríme, v Božom kráľovstve. Tam, kde všetci smerujeme, tam, kde, veríme, že sa aj my s ním raz stretneme. Keď som uvažoval, čo ho tak asi najviac charakterizovalo, nevedel som prísť na iné porovnania alebo výraz ako jednoduchá veta: Bol to muž jednej viery, muž myšlienky Da mihi animas, coetera tolle, daj mi duše a ostatné si zober. Odkedy sa ako vysokoškolák zoznámil s charizmou svätého Jána Bosca, pocítil vo svojom srdci kňazské povolanie, žil naplno, verne a radikálne túto myšlienku. Menili sa zamestnania a spoločenské systémy, menili sa prostredia, v ktorých pôsobil, ale on zostal verný sám sebe a tomuto presvedčeniu, tejto úlohe, ktorú spoznal ako Božie poslanie: úlohu zachraňovať duše. Ohlasovať ľuďom každej generácie pravdu o človeku a pravdu o Bohu a ohlasovať to spôsobom radikálnym, náruživým, niekedy až sebazdrvujúcim, ale pritom aj takým sympatickým a očarujúcim, že dokázal získavať nasledovníkov, že dokázal ľudí, ktorí boli pohrúžení v osobnom smútku, starosti alebo vo svojich problémoch otvárať pre iných a nasmerovávať ich k tomu, ktorý je jediným riešením každého ľudského problému – Ježišovi Kristovi, nášmu Spasiteľovi.

V osobe nášho zosnulého spolubrata stráca naša kongregácia, ale i celá saleziánska rodina významného spolubrata, pedagóga a duchovného vodcu na ceste k svätosti. Bol náročný, v prvom rade veľmi náročný na seba, a bol náročný aj na tých, ktorých viedol. Svojou húževnatosťou dokázal povzbudzovať a burcovať mnohých po celý svoj plodný zasvätený život.

Začiatkom milostivého roka Veľkého jubilea sa prihlásili prvé väčšie zdravotné ťažkosti – dôsledky jeho mimoriadne pracovitého a obetavého života. K cukrovke sa pridružilo ochorenie srdca a v priebehu roka ďalšie choroby, ktoré ho vyradili z jeho aktívnej pastoračnej činnosti. Hoci mu to padlo ťažko, musel sa náš brat Ivan postupne vzdávať svojej rozľahlej apoštolskej a pastoračnej činnosti a stále viac zjednocovať svoj život so životom svojho Majstra – ukrižovaného Krista. Po niekoľkomesačnej hospitalizácii sa mu zdravotný stav čiastočne zlepšil. Začiatkom posledného týždňa pred Vianocami sa však zhoršil zlyhávaním činnosti srdca. Napriek veľkému úsiliu lekárov po krátkom zápase vo veľkej dôvere v Boha, zaopatrený sviatosťami chorých, odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi.

Odišiel spomedzi nás spolubrat, ktorý sa výrazne zapísal do dejín saleziánskeho diela na Slovensku ako duchovný vodca, spisovateľ a animátor jednotlivých zložiek saleziánskej rodiny v čase komunistického prenasledovania.

Ivan Gróf sa narodil 11. marca 1935 v Senici. Tam absolvoval základné štúdiá a zmaturoval na gymnáziu. Počas vysokoškolského štúdia sa dostal do kontaktu s niekoľkými saleziánmi, ktorí sa po rozpustení rehole v roku 1950 tajne a s veľkým rizikom venovali apoštolátu mládeže.

V roku 1954 ako vysokoškolák vstúpil do Saleziánskej spoločnosti. Bol prvým tajným novicom, ktorý sa pripravoval na svoje povolanie po zakázaní činnosti saleziánov na Slovensku. Popri univerzitnom štúdiu matematiky a fyziky študoval teológiu a 5. októbra 1959 ho biskup Ján Chryzostom Korec tajne vysvätil za kňaza.

Ako tajný saleziánsky kňaz, pracujúci v školských službách, veľmi bohato a plodne rozvinul svoju výchovnú a apoštolskú činnosť medzi stredoškolskou a vysokoškolskou mládežou.

Ako stredoškolský profesor účinkoval v rokoch 1957 – 1972 na gymnáziu v Senci a v rokoch 1972 – 1978 na gymnáziu v Šamoríne. V jeho duchovnom vedení boli stovky chlapcov a dievčat, ktorým sa neúnavne venoval. Tisícky hodín strávených v službe duchovného vedenia, neúnavné kázanie duchovných obnov a duchovných cvičení priniesli svoju bohatú úrodu. Spomedzi jeho duchovných detí sa desiatky vydali na cestu zasväteného života ako rehoľní a diecézni kňazi, ako rehoľné sestry alebo členovia hnutí apoštolského života. Ťažko spočítať, koľko rodín ďakuje za svoju duchovnú úroveň i stabilitu práve otcovi Ivanovi. Bol náročný, nekompromisný, muž pevných zásad a jasnej životnej orientácie. Dokázal byť však aj hlboko ľudský, citlivý pri riešení spletitých životných situácií, spoločenský a bratský.

Svojou osobne prežívanou hlbokou vierou a láskou k svojmu povolaniu bol predovšetkým vo svojom mladšom veku príťažlivým vzorom a modelom pre iných. V podstatnej miere sa zaslúžil o rozvoj Združenia saleziánskych spolupracovníkov na Slovensku. Vďaka jeho podpore a duchovnému vedeniu ožila počas totality aj rehoľa sestier Dcér Márie Pomocnice. Predstavení ho v rokoch 1969 – 1987 poverovali viacerými úlohami vo formácii mladých saleziánov.

Ešte v rokoch svojej pedagogickej činnosti napísal sériu katechetických príručiek Cesta k Pravde, ktorá sa šírila po Slovensku vo forme samizdatov a z ktorej čerpali orientáciu tisíce mladých. Tri diely vyšli tlačou v Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metoda a po roku 1990 sa dočkala celá zbierka svojho vydania v Spolku svätého Vojtecha.

Po odchode z pedagogických služieb sa v roku 1978 zamestnal ako laborant v Ústave klinickej onkológie v Bratislave, kde pracoval až do roku 1990. Popri práci sa aj naďalej venoval neúnavnej pastoračnej činnosti. Svoj životný rytmus bez dovoleniek, v neustálej službe a apoštoláte dokázal viesť vďaka dobre fyzickej kondícii a hlbokému vnútornému životu.

Po zmene režimu nastúpil po tridsiatich rokoch kňazstva na svoju prvú oficiálnu kaplánku do saleziánskej farnosti v Bratislave-Petržalke.

V rokoch 1992 – 1994 účinkoval vo filozoficko-pedagogickom študentáte v Žiline. Pre Cirkev na Slovensku, ktorej po politickej zmene veľmi chýbali sily na vyučovanie náboženstva, zorganizoval niekoľko ročných kurzov pre katechétov.

V roku 1994 sa stal farárom v obci Kňažia na Orave a v roku 1997 bol vymenovaný za direktora saleziánskej komunity v Bratislave-Trnávke, ktorá sa stala jeho posledným pôsobiskom.

Náš rehoľný spolubrat Ivan Gróf bol nielen veľkým mužom činu a aktivity, ale aj mužom hlbokej eucharistickej zbožnosti a mariánskej úcty. V dennej adorácii eucharistického Krista denne obnovoval svoje zasvätenie a denne prosil o potrebnú silu a účinnosť pre svoju službu. Jeho veľkou bolesťou bolo, keď u niektorých svojich spolubratov pozoroval rozsiahlu apoštolskú činnosť, ktorá však nebola dostatočne podložená osobnou zbožnosťou, adoráciou a modlitbou.

Pán si v ňom našiel oddaného syna Cirkvi, neúnavného bojovníka, odvážneho priekopníka a obnovovateľa saleziánskeho diela v čase totality; človeka, ktorý obetou vlastného života vyoral hlbokú brázdu na Otcovej roli.

Ďakujme nebeskému Otcovi za tohto nášho brata, ktorý hrdinsky prežíval svoje povolanie až do posledného dychu.

A modlime sa, aby ho Pán prijal ako verného správcu a udelil mu večnú odmenu v nebi.