Aj toto posledné desaťročie života otca Ivana bolo intenzívne. Možno nebol hrdina, ale žil a pracoval i teraz viac než hrdinsky. V novom období náboženskej slobody bolo treba hoci aj spod zeme vyhrabať nových katechétov, a tak sa dal do organizovania katechetických kurzov. Na prvom bolo okolo 136 prihlásených budúcich katechétov. Medzitým sa ostošesť ručne rozkladali cyklostylované diely seriálu Cesta k Pravde v počte dvetisíc až tritisíc exemplárov z každého dielu.

O pár rokov po skončení totality vyšiel tento seriál v Spolku sv. Vojtecha v náklade 20-tisíc kusov. Katechéti veľmi potrebovali materiály a v začiatkoch po totalite neexistovalo pre nich takmer nič praktické.

Pre Cirkev na Slovensku otec Ivan usporiadal ešte dva rozsiahlejšie kurzy pre katechétov, na ktorých, samozrejme, prednášal i on. 

Až po tridsiatich rokoch kňazstva nastúpil na svoju prvú oficiálnu kaplánku, do saleziánskej farnosti v Bratislave-Petržalke. V petržalskej farnosti a v Trnave na Kopánke kázal viacdňové misie s mimoriadnym ohlasom. Boli veľkým požehnaním pre tých, ktorí sa rozhodli už neskrývať svoje presvedčenie a po zmene režimu sa i verejne vrátiť do Cirkvi.

Onedlho nato si ho zavolal pán arcibiskup Ján Sokol a poveril ho vyučovaním základných teologických právd bohoslovcov v bratislavskom seminári. Mladí muži často prichádzali s túžbou po kňazstve, no bez základných vedomostí, ktoré nemali od koho a ako získať. Otec Ivan však i naďalej týždeň čo týždeň chodil k saleziánskym spolupracovníkom do rodín, aby im bol k dispozícii na osobné sprevádzanie a aby za ním nemuseli cestovať do Šamorína či Bratislavy. 

V rokoch 1992 – 1994 účinkoval vo filozoficko-pedagogickom študentáte saleziánov v Žiline, kde bol aj predstaveným. Súčasne pokračoval vo vyučovaní základnej teológie v bratislavskom seminári, a tak týždeň čo týždeň cestoval zo Žiliny do Bratislavy. Cestou sa zastavoval na rôznych miestach, aby sa venoval saleziánskym spolupracovníkom. Okrem toho pravidelne navštevoval formačné domy sestier FMA a bol im k dispozícii na sväté spovede a sprevádzanie. Kňazskú službu im poskytoval, keď ho pozvali na formačné víkendy či duchovné cvičenia.

Veľmi sa tešil prestavbe mikulášskeho domčeka a s radosťou požehnal jeho novostavbu, v ktorej mal aj „svoju“ izbu s kúpeľňou.

V roku 1994 sa stal farárom v obci Kňažia na Orave. Konečne sa mu splnil dávny sen z mladosti – byť obyčajným dedinským farárom. Pustil sa do práce veľmi horlivo a nabral si toho skutočne veľa: aj osemnásť hodín vyučovania náboženstva v učňovskej škole. O jeho hlbokej ľudskosti svedčí, že unaveným učňom, ktorí vstávali veľmi zavčasu, aby z okolitého vidieka docestovali do školy, dovolil počas svojich hodín driemať s hlavou na lavici. Veriacim vo farnosti pripravil „katechetický kurz“; na nedeľných svätých omšiach im postupne vysvetľoval celý seriál Cesty k Pravde. Aj keď sa tým sväté omše trochu predĺžili, veriaci boli vďační. 

V roku 1997 bol vymenovaný za direktora saleziánskej komunity v Bratislave-Trnávke, ktorá sa stala jeho posledným pôsobiskom. Zároveň to bola aj kolíska jeho povolania, miesto, kde pred mnohými rokmi začínal u saleziánov ako novic. Spovedal, katechizoval dospelých i mladých a prijímal návštevy. Pre zhoršený zdravotný stav už túto svoju službu autority nedotiahol do konca. No stále sa snažil prijímať návštevy i učiť katechizmus mladších i starších. Veľa sa modlil. Zodratý, chorý na srdce, bol do konca života „bútľavou vŕbou“ pre mnohých. 

Niekoľko dní pred smrťou prišli za ním členovia rady slovenskej provincie saleziánov. Všetci boli jeho bývalými duchovnými synmi, ktorých priviedol k hlbšej viere a k povolaniu. Otec Ivan bol ubolený a z jeho úst – podľa zásady: čo na srdci to na jazyku – vyšli slová smútku nad tým, že bratia sa príliš ženú do činnosti, že sa stráca rodinný duch, vzájomná bratskosť a blízkosť. Jeho veľkou bolesťou bolo aj to, keď apoštolát nebol dostatočne podložený osobnou zbožnosťou, adoráciou a modlitbou.

V lete jubilejného roka 2000 bol hospitalizovaný v Národnom ústave srdcovo-cievnych chorôb, kde absolvoval podrobné vyšetrenia. Podľa slov otca Ivana už pre neho vraj nebolo pomoci. Pred Vianocami roku 2000 sa jeho zdravotný stav ešte viac zhoršil. V noci sa mu prudko zhoršila činnosť srdca, sanitkou ho nadránom 20. decembra odviezli do Nemocnice sv. Cyrila a Metoda na Antolskej, kde v rukách lekára a spolubrata – svojich prvých študentov na katechizmus – zomiera. Veľavravne bol pri ňom aj jeho posledný apoštolský kontakt – tiež lekár z nemocnice, ktorého ešte stihol pripraviť na prijatie štyroch sviatostí. 

Pohreb otca Ivana Grófa sa konal 23. decembra v Šaštíne, na vigíliu Vianoc. Vystavený v truhle pri Sedembolestnej mal pokojnú tvár milovaného Božieho dieťaťa. Náhrobný kameň so slovami Saleziáni v pokoji ticho svedčí o tom, čo po donovi Boscovi celý život opakoval a podľa čoho aj žil: „Odpočinieme si v nebi…“