NATRVALO V ŠAMORÍNE
(1975 – 1978)
Po prevelení zo seneckého gymnázia Ivan najprv každodenne cestoval autobusom zo Senca do Šamorína a späť. Ostal bývať v Senci a naďalej sa venoval mladým, ktorí tam k nemu chodili. Neskôr chodil do Šamorína autom. Do apoštolátu v novom pôsobisku sa púšťal iba pozvoľne. Veď mal čo doťahovať v Senci a okrem toho ho brzdili i predstavení. A aj keď už v roku 1976 dostal v Šamoríne garsónku, naďalej niekoľkokrát do týždňa cestoval do svojho pôvodného seneckého podnájmu.
Ivan sa podľa svojich vlastných slov spočiatku na šamorínskom gymnáziu cítil ako prví rodičia po vyhnaní z raja. Úroveň školy bola veľmi slabá, žiaci neboli naučení systematicky pracovať, kolektív bol prevažne ženský a komunistický. Kabinety neexistovali, zborovňa bola malá, zafajčená, veľa sa oslavovalo. Na škole vládla uvoľnená morálka a Ivana do kolektívu pre jeho zásady neprijali. Okrem toho sa mu ušla množinová matematika, ktorú dovtedy neučil, ba videl prvýkrát. Po nociach sa ju musel doúčať a zanedbaných štvrtákov pripraviť na maturity z matematiky.
Riaditeľka mu dala podmienku, aby sa na škole nevenoval náboženskej činnosti. Viesť však deti k základným ľudským hodnotám, ako sú zodpovednosť, pracovitosť, úprimnosť, mu nezakázala.
A tak sa začal boj, kým žiaci nepochopili, že ich nový profesor má rád a chce im dobre. Napokon bola aj riaditeľka nadmieru spokojná so študijnými výsledkami, ktoré u nich dosiahol. Jeho príklad potiahol celú školu kvalitatívne vyššie.
Napriek preloženiu do Šamorína celé to hnutie v Senci a na okolí už tajná bezpečnosť nezvládla. V roku 1975 Ivana vzala polícia… Nasledovala vyšetrovacia väzba, ešte predtým s kompletnou domovou prehliadkou. Polícia mu zhabala všetku namáhavo rozmnožovanú náboženskú literatúru. Ivan musel policajtov dokonca upozorniť, aby svoju volgu, do ktorej všetko nakladali, radšej zatiahli do dvora a nepútali pozornosť celej ulice. Zhabali mu aj všetky diafilmy, náboženské nahrávky i mnoho, vtedy nad zlato vzácnych slovenských náboženských kníh zo zahraničia. O „klepaniciach“, ako sme vtedy ručne prepisovaným knihám hovorili, ani nehovoriac.
Jeden jeho zverenec mal doma na dedine s jeho vedomím knižnicu klepaníc. Okamžite po tomto zásahu ich zakopal v lese. Keď všetko prehrmelo, tak sa zachránené klepanice znova dostali do obehu a niektoré sa zachovali dodnes.
V tom čase totiž bolo prepisovanie akejkoľvek štátom neschválenej literatúry, čiže samizdatov, prísne zakázané a trestné. Niektorí dostali aj za bežné prepisovanie diel našich nekomunistických spisovateľov roky väzenia. A to aj keď ich náklad tvorilo iba desať kópií, napísaných dvoma prstami na písacom stroji! Klasifikovalo sa to ako marenie dozoru štátu nad cirkvami.
Ivan na domovú prehliadku tentoraz pripravený nebol. Našťastie mal vo svojom stole malú tajnú zásuvku. Ani nie takú tajnú, ale ako bývala na voľakedajších kuchynských stolíkoch, veľmi nenápadnú, aby pri stolovaní nezavadzala. Veru neobjavili ju ani eštebáci. A Ivan pri prehliadke poctivo sedel na tej strane, kde bola zásuvka, a odpútaval pozornosť eštebákov vtipnými poznámkami. Inak by boli z jeho zápiskov, ktoré si šikovne ukryl do vrecka, a z nafotených diafilmov v šuplíku zistili úplne všetko! Ivan totiž nefotil pre fotky, ani mladým to z bezpečnostných dôvodov nedovoľoval.
On si každú skupinu na akciách odfotil na film pre diapozitívy, ktoré sa nemnožili a existovali len ako jeden originál.
Ivan však ani vo vyšetrovacej väzbe nestratil odvahu a duchaprítomnosť. To ale neznamená, že neprežil hlbokú neistotu, či si ho neponechajú na dlhšie. Preto sa celkom odovzdal do Božích rúk. Do cely mu na druhý deň dali 15-ročného Róma, a tak mal čo robiť s jeho katechizovaním po celý deň. Pýtal sa ho, čo tam robí. Chlapec mu odpovedal, že kradol. Ivan nato, že on zas tam je preto, aby takých ako on učil nekradnúť… Nebál sa ani eštebákom vysvetľovať, že bez morálky socializmus neobstojí, že on sa do politiky sa nemieša, iba sa snaží vychovávať dobrých občanov a kresťanov, že ústava zaručuje náboženskú slobodu a zatiaľ nikoho pre šírenie ateizmu ešte nezavreli a pod.
A predsa ho polícia aj po prepustení neustále sledovala a z času na čas zavolala na vyšetrovanie, kde mu dohovárali, aby sa prestal venovať mladým. On sa ich vôbec nezľakol a opakovane tvrdil, že nemôže. Pri ďalšom výsluchu eštebákom povedal, že svoju náboženskú činnosť neľutuje, lebo je presvedčený, že len náboženstvo môže z mladých urobiť dobrých občanov. Nedal sa zastrašiť ani prinútiť k ústupkom a eštebákom neostávalo nič iné ako čiastočne rezignovať.
Omnoho neskôr vyšlo najavo, že Ivan bol v období definitívneho presunu do Šamorína pod mimoriadnym tlakom svojich predstavených. Ich existenciu mladí, samozrejme, netušili, len vedeli, že aj on má svoje duchovné vedenie. Najmä po spomínaných vyšetrovačkách ŠtB jeden z predstavených od neho chcel, aby obmedzil svoju prácu s mládežou. Najprv to bolo z tristo mladých na sto a neskôr sa požiadavka zostrila na 15 – 20 mladých. Z dôvodu jeho osobnej bezpečnosti, bezpečnosti mladých, ale aj pre jeho zdravie sa mal v apoštolskej práci usilovať radšej o kvalitu. To však nebol Ivanov štýl. On sa od počiatku, ako pri vyučovaní, tak aj v duchovnom živote, vedel prispôsobiť i slabším, pomalším, menej obdarovaným. Nejako zvlášť mladých „cepovať“ mu bolo proti srsti, hoci tých, ktorí to uniesli, nešetril. Predstavení však na neho naliehali aj preto, lebo stále platilo, že ak polícia chytí jedného, pôjde o reťazovú reakciu a budú mať v hrsti mnohých ďalších. Veď aj slovenská ŠtB, vďaka násiliu pri vypočúvaní, stále vedela donucovať k priznaniu hocičoho, čo jej vyhovovalo, aj k tomu, o čom obvinení z protištátnej činnosti nemali ani šajnu.
Božia milosť Ivana mimoriadne ochránila, lebo okrem vyšetrovacej väzby sa do trvalého väzenia nedostal. Asi aj preto mohol byť taký odvážny, lebo na rozdiel od svojich starších spolubratov nepoznal na vlastnej koži dlhoročné fyzické i psychické šikanovanie vo vtedajších väzniciach a pracovných táboroch.
Ivan bol počas účinkovania v školstve v plnej sile prirodzenej i duchovnej, a predsa aj v tomto veku – pre poslušnosť asi najťažšom – bol zásadovo podriadený svojim predstaveným. Aspoň sa o to veľmi usiloval. Preto o ich odporúčaniach veľa uvažoval a modlil sa, ako v apoštoláte postupovať ďalej. Pre poslušnosť neustále znižovať počty mladých, ktorým sa venoval, evidentne veľmi trpel. Ako len tak zrazu zanechať konkrétne duše mladých, ktorí nič hrozivé netušili, a nechať napospas socialistickej pseudokultúre rozbehnuté dielo, ktoré toľké roky v mladých budoval a ktoré začalo prinášať prvé ovocie!? A nielen to, už nešlo iba o znižovanie počtov. Od jeho odchodu na šamorínske gymnázium mu predstavení opätovne pripomínali, že bude treba zo školstva odísť úplne.
