MOZAIKA OTCA

Evanjelizátor bez zázemia

Svojou húževnatou a odhodlanou pracovitosťou, vernosťou saleziánskemu povolaniu a láske k dušiam sa otec Ivan vypracoval na nezlomného a nadšeného evanjelizátora. Mal nesmiernu odvahu oslovovať ľudí, ktorá vyrastala z lásky k dušiam. Aj keď obdivoval mníšsku dušu dona Janka Beňa či životnú múdrosť otca Andreja Dermeka, ostal robotníkom praxe s obdivuhodným talentom osloviť, komunikovať nielen slovom, ale aj príkladom a skutkom. Tým, že bol ponorený do sveta a bez kláštornej izolácie, vedel to, čo spoznal ako správne, premieňať na život. To vytváralo kúzlo viery, ktorá z neho vyžarovala a priťahovala mladých. Viery veľmi radostnej a presvedčivej, lebo videli na vlastné oči, ako ju žil. Nebol zaťažený temer žiadnymi štruktúrami, a preto mohla byť jeho pastoračná činnosť šitá na mieru jeho adresátov. Stal sa priekopníkom ozajstnej evanjelizácie, toho čarovného vyjdenia zo seba v ústrety maličkým. Bolo mu jasné, že viera sa odovzdáva od človeka k človeku. V tomto bol jedinečne pokoncilový. Bez iskry spoločne žitej viery by ho mladí neboli dokázali nasledovať až do krajnosti smerom k vnútornému mučeníctvu nielen zo strany režimu, ale často aj zo strany príbuzných.

Pre evanjelizáciu vedel využiť všetko, čo mu prišlo do cesty. Od prírody cez počasie, chaty, autá, ale aj dary svojich detí. V odvážnej komunikácii o viere prekročil svoju dobu. Mal na svoj apoštolát systém, nikdy nič nerobil bezhlavo. Aj keď bol dominantný, nikdy sa mu nebude môcť pripísať, že bol individualista. Nestal sa ním ani napriek tomu, že bol vonkajšími okolnosťami nútený k veľkej osamotenosti. On vlastne svoj svet ani nemal. Patrili do neho všetci, za ktorých sa obetoval. Vedel vytvárať rodinu, atmosféru tepla a tvorivosti, podnecoval mladých k vzťahom, spolupráci.

Elitarizmus s jeho záhoráckou povahou nikdy nešiel dokopy. Bol odvážnym priekopníkom v katechéze a prvým saleziánom, ktorý sa odvážil katechizovať v školskom prostredí. 

Zaiste vedel byť náročný, podobne ako bývajú dobrí učitelia či tréneri. Tí, ak vidia, že ich adepti zdolali jednu prekážku, začnú ich cvičiť na ťažšej. U neho sa nejakého dobráckeho potľapkávania a ofukovania mladí nikdy nedočkali. Skrátka bol dobrým pastierom a bodka. To bola jeho spiritualita, z nej čerpal apoštolskú lásku a tam pramenila jeho integrita. Keď toľko stíhal a ovocie jeho života bolo také bohaté, je namieste sa pýtať, z čoho čerpal, kde boli jeho zdroje. Napohľad extrémne chudobné. Spočiatku okrem životopisu dona Bosca a zopár saleziánskych materiálov to boli len staré knihy a skriptá ešte spred totality, neskôr zväčša populárne ladené knihy vydané v Ríme. O to viac bol nútený čerpať z tých najsilnejších prameňov… a najčistejších.

Kazateľ, ktorý strhával

V čase extrémnej totalitnej chudoby na duchovné podnety sa vodiacou niťou jeho duchovného života stalo evanjelium a svätý Pavol. K tomu pribudli koncilové dokumenty s komentármi Jána Beňa. Aj o otcovi Ivanovi mohlo platiť ono známe: „Bojím sa čitateľa jednej knihy“ – v tomto prípade evanjelia. Na svojom stole doma mával vždy otvorené Sväté písmo Nového zákona. 

Geniálna schopnosť otca Ivana katechizovať napovedá, že bol vynikajúcim rečníkom. Mal dar slova. Vedel veci vystihnúť a trefne vyjadriť, humorne a veru často aj bez obalu.

Aj keď neraz ranil a nebojácne sa dotkol niečej sebalásky či iluzórnej veľkosti, jeho deti ho radi počúvali. Nedalo sa mu nedať za pravdu. Pri jeho prednáškach veru nik nedriemal.

Niet sa čo čudovať jeho hĺbke a ozajstnosti, lebo nikdy nevynechal ranné rozjímanie. Aj keď prišiel domov neskoro v noci, doslova dobitý zo služby dušiam, ráno ho bolo možné nájsť ponoreného v modlitbe a meditácii. 

Otec Ivan nemal počas totality mnoho príležitostí kázať, na verejnosti už vôbec nie. Ale keď bola možnosť počúvať jeho kázne aj v dvojici či trojici na jeho byte pri kratučkých ranných svätých omšiach, tak to vždy stálo za to. Azda to nebude ďaleko od presvedčenia mnohých jeho duchovných detí, že nepočuli nijakého človeka hovoriť tak, ako to vedel on. Jeho kázne boli jadrné, živé, úprimné a zároveň hlboko ľudské. Dokázal skĺbiť dialektiku s humorom, logiku so skúsenosťou a ozajstnosť so svätosťou. 

Tento jeho dar sa bohato zúročoval predovšetkým na množstve duchovných cvičení, ktoré rok čo rok kázal takmer štyri desaťročia. Záujem o ne bol vždy väčší, než stihol odkázať. Hodnota duchovných cvičení s ním bola nielen v jeho rečníckom umení, svedectve života a sile slova, ale aj v údernosti ich programu. Dodnes sú jeho duchovné cvičenia pre začiatočníkov mimoriadne účinné a aktuálne. Veľmi dobre pochopil logiku ignaciánskych exercícií, ktoré originálne pretlmočil pre svet mladých a dokázal pomôcť k znovuzrodeniu mladého človeka za jeden víkend. A predsa tieto duchovné cvičenia s ním neboli ťaživé ani preplnené, ale účinné. Vrcholnými momentmi jeho príhovorov na nich boli kázne počas svätých omší, ktorými vedel aktuálne nadviazať na celkovú tému, nech boli čítania zo dňa akékoľvek. 

Neskôr, v osemdesiatych rokoch, už duchovné cvičenia nestíhal dávať všetkým mladým, ktorým sa bratia a sestry či manželia venovali. Preto v roku 1986 s jemu zverenými bratmi kňazmi a niekoľkými sestrami otec Ivan pripravil témy pre šesť turnusov duchovných cvičení pre mladých, väčšinou podľa Cesty k Pravde. Nimi pripravené prednášky sa pred celou skupinou čítali nahlas, budúci kazatelia si ich spripomienkovali navzájom a napokon sa hlasovalo, ktorá je najvhodnejšia. 

Čo platí o duchovných cvičeniach, rovnako platí aj o duchovných obnovách, na ktorých vedel otec Ivan zaťať aj do živého. Pri ňom nikto nemohol mať pocit, že už nemá na sebe čo vylepšovať, že sa azda už v duchovnom živote blíži k cieľu. Postupne si však stále viac uvedomoval, že kázanie ho príliš vyčerpáva. No nevzdal sa. Začal s nahrávaním svojich prednášok, ktoré sa potom podľa potreby používali priamo na akciách alebo sa šírili medzi záujemcami. 

Duchovný vodca a formátor

Otec Ivan mal nesporne dar rady a vedel rozlišovať na úrovni zdravého sedliackeho rozumu, prenikavo intuitívnej inteligencie, ale aj na duchovnej rovine rozoznávať, čo je Božie a čo nie. Rozlišovanie bolo vlastne štýlom jeho fungovania, života, aj keď sa vtedy toto slovo nejako zvlášť nepoužívalo. Nebolo módne, ale bolo ho treba žiť veľmi konkrétne a prakticky, inak by život nemohol odovzdávať. Zaiste nerozlíšil všetko, aj keď to od neho mladí často naivne očakávali. A predsa, akoby videl do budúcnosti, vedel odhadnúť cestu povolania mnohých mladých, jej riziká alebo často veľmi presne aj uplatnenie ich osobných darov. A to nie jeden-dvakrát, ale mnoho ráz. Dokázal čítať aj dobu, do ktorej rástli, predvídať nebezpečenstvá, ktoré na nich čakali. No niekedy sa – ako krehký človek – aj poriadne sekol. A aj keď bol naslovovzatý realista, podľa všetkého bol priveľmi zameraný na ideál a preciťoval živú bolesť z jeho zdanlivého neuskutočnenia v prvom rade u seba, ale aj u svojich duchovných detí. 

Mal prirodzený psychologický cit a intuíciu inšpirovanú Božím duchom. Vedel odhadnúť, preniknúť, zbadať, vycítiť a trafiť do čierneho. Ľudí sa nebál, bol pravým Izraelitom, v ktorom nebolo lesti. Kompromisy nerobil. Nielenže ich nechcel robiť, ale ich ani robiť nevedel. Ovládal však umenie vlievať druhým istotu. Mal jasné priority či hierarchiu hodnôt, ktorých sa držal a ktoré ponúkal prinajmenej rozhodne, a predsa sa snažil dbať na potreby iných. A keďže od mladosti vedel poslúchať, celkom prirodzene vedel poslušnosť aj vyžadovať. Našťastie vynikal i schopnosťou vycítiť, kedy človek potrebuje povzbudiť a kedy napomenúť. Nepríjemné pravdy vedel povedať tak presvedčivo, že ich človek skôr či neskôr prijal – ak sa však pre ne otvoril. Bol ako chirurg, ktorý rezal, a to bolelo, ale zároveň liečilo. 

Hovorí sa, že veľkosť človeka spočíva – podobne ako veľkosť vtáka – v rozpätí krídel, čiže u človeka v spájaní extrémnych pozícií. U otca Ivana to platilo jednoznačne. Lebo napríklad svoju náročnosť vedel spájať s nezvyčajným jemnocitom, ba nežnosťou. Viditeľne, znateľne žil don Boscove slová: „Nestačí mladých milovať, ale treba, aby cítili, že sú milovaní.“ V tom bol majstrom nad majstrov. Preto z pozície učiteľ a žiak v duchovnom živote otec Ivan prechádzal do vzťahu otca a syna, dcéry a vzájomného priateľstva.

Mal otcovsko-materské srdce, široké ako piesky na morskom brehu, podobne ako to Cirkev dosvedčuje o donovi Boscovi. Najláskavejší bol vtedy, keď sa človek cítil najhoršie. Rokmi v ňom pribúdalo, ba prevažovalo pochopenie, zhovievavosť a v jeho deťoch zas rástlo vedomie, že ich má naozaj rád. 

Bol Božím mužom, ktorý celé roky nekonečne dlho počúval a počúval. Keby bol robil len toto, tak urobil nesmierne veľa. Občas sa stávalo, že pri počúvaní doslova zaspával. A tak niektorí nechtiac stišovali hlas a on ešte ťažšie premáhal únavu. Mnohí ho obviňovali, že si svoje duchovné deti viaže na seba. Otec Ivan to nerád počúval, lebo nemal také ašpirácie. A aj keď mal svoje deti rád, chcel ich mať slobodné. Stávalo sa, že po takýchto pripomienkach aj pritvrdil: používal ostrejší slovník a pridal na náročnosti. 

Milovník prírody

Príroda, to bolo jeho. Počnúc palmou v jeho izbičke, kvetinkami na okne – hneď zjari to boli sirôtky od mamy a po nich nasledovali muškáty – až po šíre obzory vo výškach hôr. 

Jeho lásku k prírode zaiste znásobili desiatky, ba stovky chatovačiek s akciami pre mladých po rôznych kútoch Slovenska. Z chát nabitých mladými veru dobre padlo vypadnúť za každého počasia. Už v Senci miloval dlhé prechádzky okolo Seneckých jazier, ktoré boli vtedy oveľa romantickejšie ako teraz.

Keď sa presťahoval do Šamorína, zakrátko objavil dnes už okyptený Hrušovský prales v blízkosti veľkého Dunaja aj s jeho slepými ramenami a vzácnymi kormoránmi. Pozorne sledoval rozbiehajúcu sa stavbu priehrady Gabčíkovo – Nagymaros, ktorú budovali v jeho „revíre“, ako hovorieval. A keď nebolo času zájsť až k Dunaju, tak sa rád vybral na ruženec aspoň do Pomlé, mestského lesoparku s krásnou vstupnou alejou. 

Samozrejme, už od mladosti poznal oddychové kúty Bratislavy: Kolibu, Železnú studničku, ba aj Slavín. Bystrým okom postrehol všetky zaujímavosti a pôvab prírody. Jeho pohľad sa vďačne pristavil pri rôznych kvetinkách, motýľoch, vtáčkoch i chrobákoch. Zvlášť obľuboval kvety cyklámenových farieb, napríklad prvých poslov jari – šafrány, ale aj zvestovateľov jesene – jesienky, rovnako poniklece a divé mečíky. A keď zakvitol orgován, neodpustil si zaspievať dojímavú Pieseň tuláka. Keď sa mu hoc zriedkakedy podarilo dostať do zahraničia, tiež si tam rád pozrel krásne kúty prírody.

Od otca Ivana sa učili vnímať krásu prírody aj ostatní, lásku k prírode prenášal i na mladých. Na prechádzkach hovorieval: „Podelená krása sa násobí.“ Celkom osobitne miloval Roháče, tento čarokrásny prírodný kút, kde sa leto čo leto na turistických chodníkoch Západných Tatier stretávala tajná cirkev bez slov, ale solidárne. Vysvetľoval, že je málo miest na Slovensku, kde sa dajú robiť okružné celodenné hrebeňovky, a bola to pravda. Mal veľmi rád skalné mesto na Sivom vrchu, menej náročnú „penzistickú túru“ okolo Roháčskych plies alebo výstup na Osobitú, doslova zasypanú kvetmi hýrivých farieb. A po veľkých túrach si obdeň vždy s partiou rád dal nejakú dolinu: Juráňovu s prilbicou modrou, Prosiecku či Kvačiansku s plesnivcami. Ba večerami záujemcom vysvetľoval i súhvezdia vtedy ešte tmavej nočnej oblohy bez svetelného smogu. 

Už cestou na Roháče ako aperitív si robieval spolu s mladými prestávku na niektorom peknom mieste, aj keď bolo treba od hlavnej cesty trochu zájsť. Napríklad v Manínskej tiesňave, na Súľovských skalách, pri vodopáde v Hlbokom či Šútovskom vodopáde, vo Vrátnej či na Dierach. Zvykol im opakovať: „Dúfam, že mi Pán dá z neba vidieť všetky tie krásne miesta, ktoré som tu na zemi uvidieť nemohol…“ Vo sne, v spánku, vraj často lietal – celkom nízko nad zemou. Že by to bola predzvesť jeho exkurzií na zem z večnosti?

Vášnivý hubár

Ktovie, ako sa u otca Ivana prebudila vášeň pre huby. Zaiste to nebolo ťažké, lebo nájsť pekný hríb je potešenie takmer pre každého. Jeho najradostnejšou vetou pri ich hľadaní bolo jednoduché: „Sú!“ Raz aj vysvetľoval, že úporné hľadenie do trávy a lesných porastov s nádejou, že v nich tróni nejaký hríb či aspoň hríbik, s nachodením mnohých kilometrov na čerstvom vzduchu osviežuje nielen fyzicky, ale aj psychicky. Pomáha vytvoriť si odstup od zabehaných myšlienkových pochodov, ktoré sa v človeku občas točia ako obohrané platne. Na zber húb mal aj patričnú výzbroj: predovšetkým palicu, aby sa ku všetkým nemusel zohýbať, potom zelenú šiltovku, obnosenú vetrovku a tiež rybárske gumáky do zelena a pre prípad pršiplášť, najmä na Roháčoch. Zato nejakú tú sieťku v pohotovosti mal vždy, keď sa šlo čo i len na krátku prechádzku.

Istým faktorom pre zber bolo aj vedomie, že lovom na huby sa takmer zadarmo zabezpečili výdatné raňajky alebo večera. A otcovi Ivanovi tuším chutili všetky druhy jedlých húb, aj tie najskromnejšie. Za najlepšie pokladal tie, ktoré už boli v košíkoch. V hubách sa perfektne vyznal. Od tých najvčasnejších až po tie, čo rástli v neskorú jeseň. Nečudo, už vtedy si porovnával zo tri atlasy húb, aby si bol istý každým druhom. Určite za tým bola aj veľká zodpovednosť, aby sa nikomu nič zlé nestalo. Preto mu spočiatku pri zbieraní bolo treba ukazovať každú hubu skôr, než sa dala do košíka. Neznáma huba sa vzala opatrne domov, aby podľa atlasov spoznal o jeden druh viac. 

Humorista a sugestívny spevák

Otca Ivana nebolo počuť sypať vtipy, jeho humor spočíval v tom, že bol vtipný naživo, v bežných životných okolnostiach, svojrázne. Rád používal záhorácky slang, trnavský prízvuk, ale i maďarské výrazy zo šamorínskeho kostolného prostredia. Veď niekedy bol nútený ísť na maďarskú svätú omšu alebo čakal na jej skončenie pred slovenskou. 

Veselá myseľ sa u neho snúbila s bystrým postrehom, dialektikou a vtipnými poznámkami. Pohotovo a trefne vedel nadľahčiť, rozptýliť ťažké mraky. Stolovania s ním boli vždy vo veselom ovzduší, aj keď sa práve prežívali ťažké chvíle. Aj o ňom neraz platilo, čo sa povrávalo o donovi Boscovi, že keď je veľmi veselý, tak má mimoriadne problémy.

Vedel si robiť žarty na svoj úkor i na úkor svojich detí, aj z celkom bežných ľudských vecí. Keď bol v dobrej kondícii, strúhal žartovné ksichty či robil grimasy. Uštedroval výstižné prezývky spojené s konkrétnymi okolnosťami. Guľoval sa s mladými i sánkoval. Na Veľkonočný pondelok dievčatá po každý raz potmehúdsky dobehol. Nečakane s fľašou minerálky v kuchyni, pri prameni či na brehu potoka. A keď to nešlo inak, poprosil dievčatá pri obede o pohár vody. Tie skočili po ňu ako srnky a vtom bol jeho obsah na ich hlavách. 

Kto zažil, ako otec Ivan rád a oduševnene spieval, pochopil zmysel spevu hneď na prvýkrát. A spoznal jeho osobnú vrúcnosť, živý cit, vášeň pre krásu, umenie a hlbokú radosť. Mal rád piesne všetkých žánrov, aj národniarske, ba i nostalgické ako ruskú ľudovú pieseň Počuť zvončekov hlas či poľskú Góralu czy ci nie zal.

Nemal problém zaspievať si tenor s Carusom či Pavarottim v piesňach Santa Lucia, O sole mio alebo Mamma, sonʼ tanto felice. Mladí s ním lámali taliančinu hneď od počiatku. Tou najtypickejšou piesňou pre neho i pre mladých pri ňom bol Zbor židov z opery Nabucco. Veď všetci, no najviac asi on, túžil po slobode v zasľúbenej zemi.

A keď skupina mala to šťastie, že bol s ňou i dobrý gitarista, večerami, keď sa chatou rozliehalo spievanie, sa zahojili aj prípadné cez deň utŕžené rany a rozospieval sa aj ten, čo hudobný sluch nemal. Niekedy sa piesne aj nahrávali, aby sa uľahčil spev i v skupinkách bez gitary. Otec Ivan veľmi dobre vedel, že spev a hudba sú pre mladých neodmysliteľné. No nie konzumne, teda len na počúvanie, ale ako živá účasť, spev naživo so zapojením všetkých kútov srdca i duše do spoločenstva. 

Vedel vynikajúco vzbudil chuť do spievania v mnohých svojich duchovných deťoch. Bol to on, ktorý podporil vznik dvoch krásnych, generácie pretrvávajúcich speváckych zborov s kapelami: Credo v Ivanke pri Dunaji a súbor Radosť zo Senca. Zaiste podporil aj tie v Trnave. Mal veľkú radosť z Cantaty na storočnicu dona Bosca, ktorú pripravili Ivančania pod vedením Stanka Zibalu. 

Hlboko človekom

Mama otca Ivana spomínala: „To, že je kňazom, som sa dozvedela až v roku 1990. Došiel na Štedrý večer domov, dala som rybu na stôl. Vtedy sa ma opýtal, či mám čistý biely obrus. Hovorím mu, že mám. Tak že aby som prestrela. Urobila som to. Naraz sa on bez toho, aby mi niečo povedal, prezlečie do alby. Plakali sme obaja a bolo…“ 

Keď jeho mama prekonala mozgovú príhodu, tento syn kňaz sa o ňu staral, aj keď bola bezvládna na posteli. Na jeho podnet sa pri nej všetci súrodenci mesiac čo mesiac striedali, kým nebola aspoň trochu sebestačná. A ona bola pri všetkom utrpení šťastná, že syn jej slúžil ako človek i ako kňaz. 

Otec Ivan sa vedel ľudsky priblížiť ku komukoľvek. Akejkoľvek náture, pracovnému zaradeniu, veku. Bežne zdravil aj neznámych ľudí, udržiaval dobré vzťahy so susedmi na chatách. Vždy, keď sa dalo, chodil na stretávky svojich bývalých študentov, ktorých už ku koncu mohol na záver stretnutia verejne požehnať. Radi ho počúvali aj neveriaci študenti, vtedy už ženáči so svojimi rodinami.

Bol starostlivý aj o fyzické zdravie svojich detí. Ako prví si – podľa don Boscových rád – mali na jeseň obliekať teplejšie oblečenie a ako poslední kabáty na jar vyzliekať. No otec Ivan naliehal, aby sa nosili v zime aj čiapky, čo bolo pre mladé hlavy riadne pokánie.

Nikdy ho neopustilo vedomie nutnosti vlastného obrátenia. Písomné spytovanie svedomia, akému učil aj mladých, si robil viac ako päťdesiat rokov až do konca života. 

Cestou pokory

Možno sa už aj pozabudlo, že otec Ivan mal veľmi rád svätého Pavla, a ten si veru nedával servítku pred ústa. Aj jemu vyhovovala pavlovská priamosť, úprimnosť a zápal za vec. Zaiste mal jeho ducha. 

Otec Ivan bol silnou náturou, bojovníkom s vyhranenými názormi a poriadnym zmyslom pre spravodlivosť. Ako dominantná a jednoznačná povaha bol silne presvedčený a ukotvený vo svojich názoroch a vo svojej pravde. A neustupoval od nich len tak ľahko. Bol to výsledok pôvodu, povahy, ale vo veľkej miere aj doby. Na druhej strane ako inak by mohol viesť toľko rôznych ľudí v ateistickej tme? Doba nútila k rezistencii, utvrdzovaniu sa vo svojich postojoch. Aj to mohlo u otca Ivana podporiť jeho sklon k nekompromisnému presvedčeniu o pravdivosti vlastných názorov a skúseností. 

Pri bližšej spolupráci bolo jeho chyby vidieť stále zreteľnejšie najmä v období, keď človeku krehkosti skôr pribúdajú, než by rástol vo viditeľných čnostiach. Ale aj tieto situácie jeho duchovné deti učili, vychovávali, viedli k triezvemu nazeraniu na veci i osoby. No čím väčšie boli jeho chyby, tým skôr si ich vedel priznať – v tom bol excelentný. Najmä nedostatok láskavosti a prudké reakcie ho veľmi trápili. Veľmi trpel, keď vnímal na sebe, že nie je taký láskavý, ako chcel byť. Vybičované sebadarovanie ho robilo krehkým zoči-voči nedomysleným skutkom tých menej skúsených. On, ktorý mal vždy všetko premyslené a držal sa toho, často narážal na nesmiernu rôznosť inak mysliacich a už dávno dospelých ľudí. A potom to ľutoval, aj so slzami. Odprosoval za svoju tvrdosť alebo za nepochopenie celkovej situácie. Pripomínal, aby sme nerobili chyby, ktoré robil on.

Ku koncu života doslova oplakával pred nami svoje hriechy proti dobrote a láskavosti. Pár týždňov pred jeho odchodom na večnosť vyzval pri ceste autom svojho duchovného syna, aby sa pomodlili ruženec za tých, ktorých odradil od napredovania v povolaní…

Pri takých silných povahách je normálne, že sa ostatní cítili niekedy akoby ohrození jeho dobre myslenou nekompromisnosťou a on to dlhodobo znášal. Občas sa stávalo, akoby nevedel výchovne „nevidieť“ slabosť iných a trochu hrmotne sa dotýkal bolesti druhých. Dobrosrdečne ich chcel otužiť, ale občas to skončilo i opačne. No bolesť, ktorej sa dotýkal, nebola automaticky od neho. Dotkol sa niečoho, čo v dotyčnom nebolo uzdravené, čiže zodpovednosť za bolesť sa nemohla automaticky hádzať na neho. 

Z Božieho daru i vďaka neúnavnej službe nadobudol hlboký inštinkt aj vzhľadom na ľudskú slabosť svoju i iných, často s tým išiel privčas na bubon a to zraňovalo. Niekedy niekoho uzemnil a ani si to neuvedomoval. Zneisťovanie iných pre uplatňovanie svojej prevahy je častá podvedomá taktika vodcov všetkých čias. A zrejme ani otec Ivan sa tomu vždy neubránil. No aj tí mladší si to nechtiac odovzdávali ďalej. Svojím obdivom a vďačnosťou za dlhoročné sprevádzanie ho v istom zmysle utvrdzovali v pozitívnom i negatívnom slova zmysle v jeho pohľadoch na veci, a teda aj „kazili“.

To, že otec Ivan mal geniálnu schopnosť dať pocítiť lásku a hlbokú ľudskú blízkosť, bolo zaiste spojené s rizikom priveľkých očakávaní voči nemu, túžby po naplnení prázdna, ktoré si mladí často doniesli z pokrvných rodín. Uspokojiť ju však u toľkých by bolo nad ľudské sily kohokoľvek. Z toho sa mohlo voči nemu rodiť sklamanie, ba i hnev. Pravdepodobne sa to dotýkalo i jeho, keď musel permanentne znášať vysoké očakávania voči svojej osobe. Možno aj preto donekonečna všetkým pripomínal centralitu Ježiša Krista v živote a snúbenecký vzťah s ním.

Ako charizmatickej osobnosti aj jemu bol daný do tela osteň. Veľmi sa snažil dlhé a dlhé desaťročia potierať svoje „ja“, potreby svojho organizmu i psychiky. To ho mimoriadne vysililo, a tak sa stalo, že bol čoraz krehkejší v nosnosti. Vtedy sa ešte nič nevedelo o nenásilnej komunikácii. Deti sa celé desaťročia vychovávali ručne-stručne. Asi aj preto bola jeho komunikácia nenásilne násilná, alebo skôr násilne nenásilná? Napriek veľkým prekážkam jednoznačne dozrel v pokore. Hovorieval: „Už to viete lepšie ako ja…“ Mnohé z duchovných detí, ktoré ho v posledných rokoch či mesiacoch navštívili, dosvedčujú, že pred smrťou to bol iný človek. 

Nesvätý svätec

Svätosť je vždy originálna a veľmi, veľmi konkrétna. Iná ani nemôže byť. Jej podstatou je byť sám sebou za každých okolností a darovať všetko. Robíme chybu, ak ju čítame idealisticky a nie reálne. Dnes už je viac než isté, že aj svätí, tí Cirkvou vyhlásení, mali nedostatky a aj vážne. No v Božom pláne bývajú neodmysliteľné pre duchovný rast, dozrievanie a nemenej pre pokoru. 

Aj o otcovi Ivanovi celkom osobitným spôsobom platí, čo hovorieva pápež František, že svätí nie sú bez chýb. Podľa neho svätých vždy musíme vnímať v kontexte, v ktorom sa formovali, na základe daností i nedostatkov doby a prostredia, v ktorom vyrastali.

Otec Ivan bol skutočne svätec nenápadný, ako ten zo susedného vchodu, z vedľajších dverí na siedmom poschodí (porov. GE 7). Nik netušil, že v garsónke, v ktorej dlho žil, ráno čo ráno ticho prinášal Kristovu obetu za svet, že v nej ako v spovednici znova a znova zmieroval krehkého človeka, akým bol aj on sám, so svojím Bohom. Bojoval, zápasil až do vysilenia. Z podnetov pápeža Františka o svätosti by na otca Ivana asi najviac sedeli slová: „Hľadať spravodlivosť s hladom a smädom – to je svätosť“ (GE 79). Navždy zostane platné, že kto nehľadá alebo kráča iba vyšliapanými cestami, no najmä kto nevydá „v šanc“ svoje srdce, nikdy nič nepokazí. 

Vskutku, otec Ivan často nebol pastierom ako Pán Ježiš, ale bol skôr ako Mojžiš. Prudký, občas niekoho i „prizabil“, ale bol pokorný, ba v priznaní si chyby a prosby o odpustenie patril k najpokornejším (porov. Num 12, 3). Doslova oplakával svoju prudkosť, obviňoval sa, kajal, odprosoval i modlil sa za tých, ktorým ublížil.

Bol na seba až príliš náročný. Neoblomne išiel za svojimi rehoľnými i apoštolskými cieľmi. Chcel sa zodrať v práci za záchranu duší. Mal nesmiernu túžbu po svätosti a veľmi sa o ňu usiloval.

Svätosť, ako ju chápal, bola skôr voluntaristická, veľmi tradičná, založená na vlastnom úsilí a vyprosovanej milosti. Boh ho však nenápadne odieval do svätosti iného charakteru, do pre neho nezbadateľnej, celkom originálnej, s akou nepočítal. 

Nemal poznatky zo psychológie ani k dispozícii hlbšiu duchovnú literatúru. Keď sa mu po nežnej revolúcii dostal do rúk napríklad čerstvý preklad knihy od Henriho Nouwena Návrat márnotratného syna, bol ňou hlboko dojatý. Autor, svetoznámy učiteľ duchovného života, v nej naznačil vlastnú duchovnú krízu, s ktorou sa otec Ivan do istej miery stotožnil. Aj to je obrazom toho, ako celý život hľadal pomoc i pre seba, ale nenachádzal ju ani u ľudí, ani v knihách.

Áno, bol to extrémista v originálnom zmysle slova. No jeho príliš rozhodný prístup mladí pravdepodobne potrebovali. Bol by ich v tom období štýl jednania v rukavičkách vymanil zo všetkých tlakov a väzieb, ktorým podliehali? Sotva. Radikálnosť, ktorú si osvojil, bola zaiste Božím darom, ale aj ostňom. Ťažkým, ba trpkým, pre očisťovanie až do konca. Pre večnosť. 

Tu na zemi má každá minca aj svoj rub. A otec Ivan zostal nesvätým svätcom, ktorý sa predčasne zodral v službe Saleziánskej rodine a Cirkvi. Boh nám dáva svoju svätosť inakším spôsobom, ako ju očakávame, v iných odtieňoch a dimenziách. A tak sa aj otec Ivan stal svätým, len inak, ako si svoju svätosť predstavoval on sám, alebo aj tí, čo ho zažili.