KŇAZOM NAVEKY
(1959)
Skutočný odkaz na vysviacku dostal Ivan začiatkom nového školského roka na 5. októbra 1959. Bol to pondelok, doobeda riadne učil v škole a potom bez obeda cestoval do Bratislavy na byt spolubrata Jozefa Kosmála, s ktorým mal byť spoločne vysvätený. Jožko býval v izbe prerobenej zo skladu za zelovocom neďaleko hlavnej stanice. Na stanici jeden vopred dohodnutý spolubrat nenápadne a bez slov podal Ivanovi svätiace oleje, ktoré odniesol k Jožkovi. Modlili sa a duchovne pripravovali na siedmu hodinu večer. Jožko šiel s pingpongovou raketou v ruke k Blumentálu, aby otec biskup Korec spoznal, s kým má ísť ordinovať. Obaja prišli presne podľa dohody. Jožko otca biskupa už z videnia poznal z blumentálskeho kostola, kam chodil na sväté omše ako ktorýkoľvek z laikov.
Po pár slovách na úvod otec biskup začal so svätením. Bez svätej omše, bez svetiel, všetci traja v civile. Pre bezpečnosť a aby sa obrad nepredlžoval, keďže otca biskupa už ŠtB intenzívne sledovala.
Otec Ivan spomínal, že to bol jediný deň, keď ostal bez svätej omše a svätého prijímania, lebo sa spoliehal, že vysviacka bude aj s omšou.
Dostali aj tonzúru so symbolickým odstrihnutím vlasov. Po nej ihneď zaradom prijali štyri nižšie svätenia, nato subdiakonát a diakonát, a asi po päťminútovej prestávke presbyterát. Mazanie rúk bolo olejom, ktorý priniesol Ivan, ostatné symboly len pomocou šatiek a pohára. Bolo to podľa jeho spomienok všetko úplne jednoduché a posvätné. Celý obrad trval asi hodinu. Potom si vraj ešte chvíľku posedeli s otcom biskupom, ktorý ich povzbudil do štúdia a svätosti. Na večeru mali údajne salámu, chlieb a trochu hrozna. Po nej sa s nimi otec biskup rozlúčil. Koncom decembra, teda dva mesiace nato, ho zatkli. Na dlhé roky…
Samozrejme, Ivan bol o všetkom, čo sa udialo, prísne zaviazaný mlčať. Večerným vlakom sa vrátil do Senca šťastný a plný Kristovej milosti a moci, že sa jeho sen z pätnástich rokov stal skutočnosťou. Mal niečo cez dvadsaťštyri rokov. Už niekoľko rokov sa v Senci pred sochou Panny Márie na „kopci“ modlil, aby sa stal rýchlo svätým kňazom. Takto sa jedna časť jeho prosby splnila a veril, že sa splní aj tá druhá. Hneď na druhý deň, keď chodil v škole medzi žiakmi, ich všetkých požehnával, a ak bolo treba, vykonával medzi nimi aj exorcizmus… Samozrejme, potajomky.
Primičnú svätú omšu slúžil na druhý deň po škole v Trnave u dona Izakoviča. A na tretí s Jožkom Kosmálom v Bratislave. Potom prišiel všedný život. Denne tajne slúžil svätú omšu skoro ráno, kým ešte domáci spali. Začas prestal chodiť v Senci na sväté prijímanie. V ľuďoch to vzbudilo podozrenie, že sa bojí, lebo chodil na sväté omše iba do sakristie. No Pán mu poslal do cesty nového seneckého kaplána, ktorý vytušil jeho kňazstvo. Ten mu povedal, že tajní kňazi môžu verejne prijímať aj druhýkrát, aby mohli utajiť svoje kňazstvo.
A tak Ivan dávno pred možnosťou dvoch svätých prijímaní denne prijímal dvakrát, čo v ňom ešte viac roznietilo lásku k Eucharistii.
A modlitbu breviára – s dišpenzom otca biskupa – nahrádzal dvadsať rokov modlitbou troch posvätných ružencov.
Keď bol na vojenských manévroch, vraj si veci na celebrovanie nosil v puzdre od plynovej masky. Pri presune, ako kapitán tankovej jednotky, dal neraz vojakom rozchod a v lesoch vo vhodnom čase odslúžil svätú omšu. Jeho predstavený mu však ešte stále nedovoľoval robiť apoštolát medzi študentmi. Pripravoval ho ako „zálohu“ do budúcnosti a povzbudzoval naďalej do štúdia – spolu to bolo až osem rokov. Ivanovi nebolo ľahké prijať takúto skoro drastickú poslušnosť najmä preto, lebo veľký životný cieľ kňazstva už dosiahol.
