DETSTVO
(1935 – 1953)
Ivan Gróf sa narodil 11. marca 1935 v Senici, v srdci Záhoria, do robotníckej rodiny otcovi Pavlovi a matke Márii, rodenej Vašíčkovej, ako druhý zo štyroch detí. Najstarší v rodine bol brat Jozef a potom boli dievčatá Marta a od Ivana o desať rokov mladšia Mária. Matka spočiatku pracovala v továrni na hodváb, ale neskôr, keďže jej práca škodila na zdraví, robila školníčku. Otec bol dlhé roky šoférom na okrese, veľa času strávil na cestách, takže doma šéfovala mama. Z dôvodu zamestnania u komunistických predstaviteľov moci otec prestal chodiť do kostola, zato mama bola presvedčená katolíčka a tak vychovávala i svoje deti. Vytrpela si veľa šikanovania, že deti zapísala na náboženstvo. Na babku z otcovej strany si Ivan spomínal ako na horlivú luteránku.
Ivan bol živým a nadaným dieťaťom s mnohými záujmami. Rád recitoval, spieval, navštevoval modelársky krúžok a zaujímal sa o hviezdy.
Najradšej však chodil miništrovať, a keď ho raz nezobudili na roráty, tak sa i nahneval, že pánovi farárovi nemal kto poslúžiť. Podľa svedectva matky mal citlivé a vnímavé srdce.
Ku konci druhej svetovej vojny, keď cez Senicu prechádzal front, bývali v ich rodine ruskí vojaci, a tak malý Ivan na vlastnej koži zažil ťažkosti a protirečivosť vojnových časov. Po vojne žili vo veľkej chudobe, a keď sa matka zamestnala ako školníčka, Ivan jej chodil každý deň pomáhať upratovať triedy a v zime nanosiť do nich uhlie na kúrenie. Zároveň mal na starosti mladšie sestry, najmä najmenšiu Máriu, takže k futbalu s chlapcami sa dostal málokedy a na učenie mu ostával len večer.
Napriek posmechu zo strany učiteľov došlo u Ivana k náboženskému prehĺbeniu vďaka bývalým žiakom z násilne rozpustených saleziánskych ústavov v Trnave a v Šaštíne. Ako odchovanci saleziánov radi rozprávali o svojich zážitkoch a naďalej horlivo pristupovali k sviatostiam. Vtedy si pätnásťročný Ivan povedal: „Keď môžu oni, prečo nie aj ja?“ Noví kamaráti mu dali čítať don Boscov životopis. Domáhal sa, aby ho vzali na svoje tajné duchovné cvičenia.
Keď si prečítal stanovy saleziánov a najmä úvod dona Bosca o povolaní, pevne sa rozhodol stať jedným z nich.
V roku 1950 začal študovať na miestnom gymnáziu. Vedel, že s povolaním bude musieť čakať, až kým nezmaturuje, a tak sa horlivo venoval miništrantom vo farnosti. Najprv sa zahrali na miestnom trhovisku a potom sa išlo do kostola, kde sa s nimi pomodlil a rozprával im zaujímavé príbehy. Neskôr s nimi robil aj výlety do blízkeho okolia. Pán farár Alojz Danišovič mu daroval knihu Nasledovanie Krista, z ktorej ho jeden spomedzi študentov, najhorlivejší mladý salezián Janko Dubovský, naučil meditovať. V lete roku 1953 si cez prázdniny urobil štvrtý ročník gymnázia a zmaturoval.
