Verná žiačka a duchovná dcéra Emília

Pri návšteve u Trubačovcov v Bernolákove 12. mája 2021 nám Martuška odovzdala svedectvo svojej priateľky z mladosti – pani Emílie. Bolo to krásne a úctivé vyznanie osoby, ktorá mala k otcovi Ivanovi veľmi pekný vzťah. Celé svedectvo uvádzame nižšie, ako ho autorka napísala.

Môj život pod vplyvom profesora a duchovného otca Ivana Grófa

Po mnohých rokoch som sa vrátila i s rodinou do Bernolákova. V jeden večer som sa stretla s blízkou priateľkou z detstva Martou. Po krátkom rozhovore a objatí mi vložila do ruky obrázok s naším milovaným profesorom z gymnázia a duchovným otcom Ivanom Grófom, ktorý mal na nás veľký vplyv a na ktorého sa nedá zabudnúť. I na tom obrázku nám zanechal krásny a pravdivý odkaz: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné sa vám pridá“ (Mt 6, 33). Pri stisku rúk ma požiadala, aby som niečo o ňom napísala.

Profesor Ivan Gróf zanechal v našich dušiach hlboké spomienky, ukázal nám správnu cestu do života, formoval náš pohľad na život, usmerňoval naše cítenie k Bohu a Panne Márii, ktoré sa navždy zakorenilo v našich srdciach.

Moje prvé stretnutie s ním

Prvýkrát som sa stretla s pánom profesorom Ivanom Grófom v roku 1957 v JSŠ v Senci, terajšom gymnáziu v Senci, kde som nastúpila do 2. ročníka ako 15-ročný tínedžerka. Pán profesor Ivan Gróf tiež práve nastúpil do gymnázia ako profesor matematiky a fyziky. Dostala som sa do triedy zloženej zo samých dievčat, pochádzajúcich z okolitých dedín Senca. Chlapci a dievčatá zo Senca boli zoskupené vo vedľajšej triede. Celý čas sme sa cítili ako sirôtky. Túto skutočnosť si všimol i sám profesor Ivan Gróf a správal sa k nám veľmi priateľsky, až otcovsky. Možno k tomu pomohla i malá úsmevná príhoda pri našom prvom stretnutí v triede, keď nás profesori oboznamovali so študijnými podmienkami pre jednotlivé predmety.

Keď vstúpil do triedy profesor Ivan Gróf, dokončoval ešte príkazy jeho kolega, takže musel chvíľu čakať. Jeho trochu rozpačitý, mladistvo pôsobiaci vzhľad a príjemným úsmevom nás pomýlil. Mysleli sme si, že prišiel do triedy študent z vyššieho ročníka. Podľa toho sme i zareagovali. Potichu sme ho oslovili:

„Mladý, ty si sa asi pomýlil, sem sa už nezmestíš, tak choď ďalej!“

Pozrel sa na nás a s milým úsmevom a príjemným pohľadom hlasne prehovoril: „Na predmet matematiky a fyziky si zabezpečíte také a také knihy a také a také zošity.“ Úsmev nám hneď zmrzol na tvári. Práve toto naše privítanie profesora Ivana Grófa v našej triede nás veľmi zblížilo. Pochopil, o aké zloženie študentov v našej triede ide. Uvedomoval si, že to bude pre nás, ako i pre neho ťažké.

Zoznam žiakov / Z bulletinu: Gymnázium Antona Bernoláka Senec, 1949 – 2014
Vydaného pri príležitosti 65. výročia založenia školy

Nebol len perfektný učiteľ

Keď si spomínam na odvedenie jeho pedagogickej práce, musím sa vyjadriť v superlatívoch o vysokej kvalite. Jeho motivácia pred začiatkom každej hodiny k predpísanému učivu bola perfektná. Skúšaním nikdy nevyvolával stres. Ak zistil, že sme učivo dostatočne nepochopili, vysvetlil ho znova.

Zaujal nás množstvom pokusov.

Vysvetlenie prírodných zákonov a javov s Božím vplyvom nás vždy fascinovalo. Neustále nás s ním zbližovalo vysvetľovanie a približovanie Božieho slova z Biblie, i keď sme zo začiatku nevedeli, že ide o citáty z Biblie. Veľmi rýchle nás vedel usmerniť na správnu kresťanskú cestu.

Viedol nás k láske k Bohu, k blížnemu, priateľom, rodičom a hlavne k starým rodičom.

V tom období sme sa nemali kde o týchto veciach dozvedieť. Vieme a vedeli sme, že všetko sa to odvíjalo v ťažkom období, keď boli veriaci perzekvovaní. Rýchlo sme pochopili, že ho musíme chrániť pred perzekúciou, aby sme o takého dobrého profesora neprišli. On tiež zistil, že nám môže dôverovať, a my sme nikde nehovorili o našich rozhovoroch kresťanského charakteru s inými žiakmi z iných tried. Takmer denne sme sa vďaka nemu dozvedali o rôznych biblických udalostiach, o učení Ježiša, jeho zázrakoch, ktoré sa dejú i v dnešných časoch.

Názvy súhvezdí si pamätám dodnes

Nemusím zdôrazňovať, ako sme sa tešili na jeho hodiny. Vedeli sme, že sa musíme i dôsledne učiť, nič nám neodpustil, ale učili sme sa s chuťou. Nikdy nezabudnem na hodiny fyziky – astronómie, ktoré sme mávali na brehu Seneckých jazier vo večerných hodinách. Nádherná obloha plná hviezd sa odrážala na hladine tichej vody jazera. Pomenovanie súhvezdí a niektorých planét ovládame ešte i dnes a poučujeme naše deti i vnukov. Na to sa nedá zabudnúť. To bolo v škole.

Potrat je vražda

Pán profesor vplýval na nás i mimo školy. Kontroloval nás a poučoval o dobrom správaní. Otvorene s nami hovoril o životných problémoch a ich riešení. Otvorene sa s nami rozprával o počatí dieťaťa a hlavne nás viedol k tomu, že potrat je vlastne vražda a ide o veľmi ťažký hriech. Jeho slová k tejto téme zanechali v nás silné emócie. Dodnes mám na originálnom papieri vtedy napísanú báseň na túto tému, ktorú keď nám prvýkrát prečítal, stekali slzy po tvári každej tínedžerke. Pochybujem, že niektoré z dievčat, ktoré počulo rozprávať profesora Ivana Grófa o Bohu, deťoch a láske, by sa dopustilo takého hrozného hriechu, ako je potrat. K rozhodovaniu o potrate nepotrebuje žiadna z nich schválený zákon o zákaze potratu. Žiadna k tomuto kroku nepristúpi.

Prišla až z Austrálie

Zmaturovali sme v roku 1960. Pravidelne sme sa stretávali po piatich, neskôr po desiatich rokoch. Na každej stretávke bol prítomný i profesor a vysvätený duchovný otec Ivan Gróf. Zaspomínali sme si na obdobie v škole, úsmevné príhody, zážitky z nášho života po maturite atď. Jeho prítomnosť na stretnutiach pôsobila tak, že naša spolužiačka žijúca v Austrálii sa dostavila len preto, aby mu poďakovala za to, že jej pri opravných maturitách veľmi pomohol. Poďakovala sa za to, že nás viedol k Bohu, že sa o nás tak dobre staral a že tak krásne spieval.

Aj zo mňa sa stala učiteľka

Dodnes ďakujem Pánu Bohu, že ma celý život sprevádzali jeho slová, jeho poučenia. Jeho vzor ma priviedol k učiteľskému povolaniu. Vyštudovala som matematiku a fyziku. V styku so žiakmi som sa riadila jeho vplyvom, jeho slovami a láskou k Bohu. Využívala som jeho príhody, jeho myšlienky na život. Netajila som pred žiakmi, že som veriaca. Na moje veľké prekvapenie som zistila, že žiaci radi počúvali tieto historky a veľmi sa zaujímali o astronómiu, kde som ľahko mohla vložiť aj náboženskú problematiku. Na suplovaných hodinách sa dožadovali vysvetlenia otázok týkajúcich sa vzťahu s rodičmi a dospelými. Pri prístupe k dievčatám som často využívala vplyv duchovného otca o hrôze, akou je potrat. Myslím, že to malo na ich budúci život pozitívny vplyv.

Niekoľkokrát som sa s ním stretla už ako s duchovným otcom. Zaspomínali sme si na školu, porozprávali sme sa o mojej aktuálnej situácii v rodine. Na rozlúčku mi dal radu do života a požehnanie. Som skutočne šťastná, že som v živote stretla takého dobrého a múdreho človeka, ako bol profesor a duchovný otec Ivan Gróf, ktorým sa riadim celý život. Na záver vám posielam i spomínanú báseň, ktorou nás neraz rozplakal a ktorá niektoré dievčatá usmernila, keď sa dostali do ťažkej životnej situácie.

SVEDECTVÁ PRIATELIEK

Čo s manželom alkoholikom?

Rodina so štyrmi deťmi mala otca silného alkoholika. V pivnici víno, v krčme pivo a s kamarátmi oboje. Bol to však otec s veľmi dobrým srdcom. Ako triezvy pomohol, komu bolo treba. Ale alkohol priviedol rodinu do stavu, že museli pred ním utekať, niekedy aj na viac dní. K babke nemohli ísť, tam by ich našiel, a tak boli roztrúsení po rodinách známych, ktorí ich prichýlili. Žiaľ, aj cez sviatky. Manželka bola na materskej, deti potrebovali aj jesť. Keď som o ich situácii povedala otcovi Ivanovi, pomohol radou, ktorá im aspoň na chvíľu pomohla: „Nech ide do pivnice, keď opitý manžel odíde. On nevie, koľko vína zostalo v sude. Víno nech predáva a peniaze použije na potrebné veci.“ Manželka radu počúvla a víno predávala, kým v sude bolo. Manžel na to neprišiel, ale aj tak si našiel cestu k alkoholu a prepil sa na druhý svet. Ja som na to už aj zabudla, ale ona, teraz už babka, na to často spomína.

Uhorky nakladačky

1B. je bývalá študentka SVŠ, ktorá tiež nezabudla na otca Ivana. Keď sa vydala, pestovala aj uhorky nakladačky, a keď dorástli na použitie, predávala ich. Každoročne mi priniesla 100 korún pre otca Ivana. A to bol vtedy veľký peniaz. Mala tri deti; všetky sú až doteraz príkladom svojho života verné Pánu Bohu.

Mal súcitné srdce

Učila som v dedinke pri Senci. Pri stretnutiach sa ma otec Ivan pýtal aj na kolegov, jeho bývalých žiakov, aj na ich deti, a chcel vedieť, ako sa im darí. Zmienila som sa mu o dievčati z početnej rodiny, ktoré v zime nemalo ani vetrovku. Našťastie bývali blízko školy. Otec Ivan mi dal 500 korún, aby som jej kúpila, čo potrebuje. Upozornil ma, aby som peniaze nedala rodičom. Vedel, že by skončili tam, kde nemajú – v krčme. Jedno poobedie po vyučovaní som sa s dievčaťom vybrala do Senca. Na Lichnerovej ulici boli vtedy Odevy, kde sme kúpili vetrovky pre ňu aj pre jej brata. Pani predavačka (matka mojej kolegyne) nám poradila a pridala, čo potrebovali.

Keď mi deti odrástli a môj zdravotný stav sa zlepšil, znova som sa vrátila do školy. Učila som aj deti druhej generácie tejto rodiny – veľmi slušne vychované starostlivými rodičmi, ktorí to v detstve nemali ľahké. Otcovi Ivanovi ďakujem aj za nich.

Otázky toho, ktorý sa nesmel narodiť

Mamička, ty ma nechceš?
Necháš ma zomrieť, prv než sa narodím?
Veď ani nevieš, či som dcéra a či syn!
Ja predsa z lásky som vzišiel.
Nuž dovoľ, prečo si lásku venovala komusi?
Tma chodila ako nočná hliadka vôkol,
milenca nikto vidieť nemusí.

Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že máš príliš malý byt?
Môžem sa hoc v kútiku prikrčiť.
Veď koľko ľudí spalo dávno vonku,
keď z domu boli trosky plačlivé!
Mamička skryla dieťa do paplónku
a vyšla z pivnice jak z jaskyne.

Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že vezmem viac na lyžičku?
Veď by som iba z omrviniek žil,
podobný vrabčiatku či psíčku…
Natrhal by som horských ostružín;
Cez vojnu ľudia v hlade jedli korienky,
A matka predsa dala dieťa do plienky…

Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že uberiem ti z krásy?
Ja si ťa celú premaľujem len.
Ak troška krásy nazberám si,
Môžeš sa vo mne vidieť každý deň;
Veď v dieťatku sa vidí každá mať,
Nemusíš sa do zrkadla pozerať.

Mamička, ty ma nechceš?
A čo keď budeš chcieť vody podať?
A osamelá zavoláš stokrát.
A čo keď premeníš sa na starenku,
kto sa ťa opýta: Mamička, čo ti je?
Kto s tebou – možno chromou – pôjde von?
A komu zomrieš niekedy v objatí?

Mamička, ty ma nechceš?
Tak by som videl rád najkrajšie dva skvosty:
Slniečko a hviezdy trblietavé…
Rád by som videl sýkorky a drozdy –
Keď hľadia z hniezda vyjavene…
Rád by som videl ružu, kúsok neba,
A najviac teba, mamka moja, teba!

Mamička, ty ma nechceš?
Že otecka mať nebudem?
Načo slzičky?
Môžeš povedať, že na vojnu musel ísť,
Že výstrel roztrhol vás ako hrdličky,
Že zanechal ti brožu, korále a list.
Nepovedz, že ste sa stratili a nenašli.
Ak chceš ísť do práce, nuž daj ma do jaslí…

Mamička, ty ma nechceš?
Snáď nájdem proti rakovine liek,
I proti starnutiu a začnem nový vek.
Poletím k hviezdam na kozmickej lodi.
Po rascu ti pôjdem pešo, jak sa chodí.
Kozmickým tuláčkom budem snáď…
Domov sa vrátim – s tebou sa pomaznať.