To, čo v mojich očiach charakterizovalo vzťah otca Ivana a manželov Nádašských, bola vzájomná úcta, dôvera a priateľstvo. Obaja sa s ním zoznámili ešte ako mládežníci a boli nielen jeho žiakmi, ale aj duchovnými deťmi. V oboch mal možnosť spoznať rýdzi charakter, ktorý sa pretavil do verného, celoživotného priateľstva. Vo svojich spomienkach zo 6. januára 1994 otec Ivan napísal: „Moje večerné prechádzky po Senci boli pravidelné, často so žiakom Jánom Nádašským, ktorý chodil do kostola a na ktorého som duchovne vplýval. Podnes je naším cenným spolupracujúcim. Je majiteľom chaty na Roháčoch.“ So Silviou ich spájal mesiac marec, otec Ivan sa narodil 11., Silvia 10. marca. To bola príležitosť, aby k Nádašským každoročne zavítal, aby si naplánovali leto a strávili spolu čas, ktorý bol pre každého z nich vzácny. Ivan k nim rád chodil, veľmi si ich vážil a mal rád. Cítil sa u nich ako doma.

Čo kamera nezachytila

Piatkový pôst
Keď sa Ivan dostal na faru do Kňažej, príležitostne sme sa u neho cestou na Roháče zastavili. Mal gazdinú, rehoľnú sestričku, ktorá bola úžasná gazdiná. Na dvore mala kompletnú zostavu hydiny a fungovala perfektne ako na malom gazdovstve. Raz sme prišli na faru v piatok. Ivan sa hneď obrátil na gazdinú so slovami: „Sestrička, spravte im halušky, také tie naše.“ „Naše halušky? V piatok? Bez slaniny?“ zadivil som sa. „Uvidíš, aké halušky tu budeš jesť. S cibuľou, so smaženou cibuľou. Jedli ste to už niekedy?“ A skutočne boli výborné, netušil som, že budú chutiť aj bez slaninky.

Na fare v Kňažej (pohľad na kostol).

Ľudia cítia, kto ich má rád…
Raz sme tiež tak spolu sedeli a spomínali. Ivan nám porozprával, ako to funguje v jeho novej farnosti, a tešil sa z toho, že ho po dosť krátkom čase prijali. A vtedy veľmi skromne povedal:

„Vieš, Jano, to máš tak, ľudia hneď zistia, že robíš pre nich.“

Silvia, ty si sa perfektne starala o chatu…
Môžem povedať, že vždy to bola veľká radosť, keď sme na chatu nastupovali po sestričkách, lebo tie vždy všetko krásne vyglancovali. Horšie to bolo, keď tam prišli chlapci Jožka Sobotu. To sme potom museli zoškrabať slaninu aj spred krbu. A keď sme raz Jožkovi napísali, že nemusia opekať slaninu pri krbe a všetko okvapkať, povedal:

„Apoštolujem sociálne slabšie vrstvy.“ A mal aj pravdu.

Jožko Sobota

Vretenice pri chate
Raz mi ktosi povedal, že na haluzi pri chate videl odpočívať vretenicu. A skutočne, boli ukryté v pásme smrečín tesne pri chate. Dolný sused mi raz povedal: „Jano, ja to mám vysledované. Ony tu niekde hore majú zimovisko.“ Bolo to naozaj tak. Vretenice sa na zimu vždy sústredia na jednom mieste, preto vznikol aj výraz hniezdo alebo klbko vreteníc. Na jar sa potom rozliezajú. Hovorí sa: „Na svatého Jiří vylézají z děr hadi a štíři.“ Lenže svatého Jiří je 24. apríla, a keď sme tam my 17. apríla prišli, už boli vonku. Riadili sa počasím, nedržali sa kalendára.

Trampoty s vodou
Keď sme chatu stavali, nepočítali sme s tým, že tam bude elektrina. Nikde naokolo nebola. Ale riaditeľ bratislavského Priemstavu, ktorý tam mal chatu, sa postaral, že sa do celej doliny elektrina natiahla. Dôležitá bola aj otázka vody. V krčme, kde mal predseda zasadnutie protipovodňovej komisie, ma ktosi oslovil: „Vy máte postavenú chatu pod Prievesom? To máte dobré, tam je aj voda.“ A ja celý udivený som sa spýtal: „Tam je voda? Asi myslíte na vodu v potoku.“ Ale chlap sa nedal odbiť a hovorí: „Nie v potoku, však my sme tam pásli. Je tam bývalá studňa, prameň.“ Na druhý deň sme s Paľom M. vykopali jamku a čakali, či do nej natečie voda. A natiekla. Zohnali sme betónové skruže a mali sme studňu. Keď vlastníci okolitých chát zistili, že my máme vodu, každý začal prútikovať a kopať. Naša voda bola hygienicky nezávadná. Raz tam však prišiel za mnou kolega z Bratislavy a hovorí: „Ty, Jano, to koho napadlo mať latrínu na svahu?“ Hovorím mu: „To bolo tak, že najprv bola latrína a až potom studňa. Studňa musela byť tam, kde bol prameň.“

Posledné stretnutie s Ivanom
Od Mariána Príbelského sme sa dozvedeli, že Ivan na tom nie je dobre. Začal robiť v Senci stretnutia so spoločenstvami, kde premietal spomienkové filmíky a ponúkol sa, že takéto stretnutie urobí aj u nás. To bolo naše posledné stretnutie v lete 2000. Tam sme si to všetko zrekapitulovali. O Ivanovej smrti sme sa dozvedeli pri príprave na odchod na chatu. Všetko sme preorganizovali, aby sme mohli ísť na pohreb. Vyplakala som sa nad zostavovaním príhovoru, ktorý potom Ivan Fendek prečítal v mene Senčanov. Treba však povedať, že Ivan bol vysporiadaný so smrťou. Tešil sa. On sa na ňu chystal.

Ivanove deti
Chcel by som sa vrátiť k pojmu Ivanove deti. Neviem, či sa všade toto zaužívalo, ale v Senci sa skutočne používalo slovné spojenie Ivanove deti. Je to obrovské množstvo mladých ľudí, ktorým sa Ivan venoval. V knihe Mal nás rád sa veľmi často spomínajú Roháče. Keď zoberieme len priemer pri každých duchovných cvičeniach počas letných prázdnin, to je minimálne okolo 70 – 80 – 90 mladých ľudí, ktorí sa každý rok pravidelne na Orave schádzali. Ja si ani neviem predstaviť, ako by vyzeral súčasný Senec bez Ivanovho pôsobenia. To si naozaj nemožno predstaviť. Včera sme sa tu u nás stretli s našimi priateľmi zo spoločenstva. Aj to bolo stretnutie Ivanových detí. Bolo to spoločenstvo, aj keď zúžené.

So všetkým sa dá vyrovnať cez kríž
Často sme sa zamýšľali, keď sme preberali nejaké problémy, povedzme v seneckých spoločenstvách, čo by na to povedal Ivan. Vždy sme mali cez neho merítko, či pokračujeme správne alebo nesprávne. Neskôr, ako to tu prestal mať tak trochu pod palcom, vzniklo veľa malých buniek, ktoré možno skúšali ísť iným smerom. A to bola veľká škoda. Ivan bol akýmsi tmelom všetkého, čo sa tu dialo, takže tým, že odišiel relatívne skoro, dodnes veľmi chýba. Ešte na jednu vec si vždy spomeniem, keď sa deje niečo náročné. Naučil nás, že každý kríž treba za niečo obetovať. Keď sme išli na Kriváň, povedal mi: „Silvia, dnes obetujem celý výstup za Elenu.“ A to bolo krédo, že so všetkým sa dá vyrovnať cez kríž, ktorý za niekoho obetujeme. Taký je pre mňa Ivan.

„Ivan, budeš nám chýbať“
Na konci rozlúčkovej reči v rámci pohrebu v Šaštíne jeden náš kolega zo Senca povedal: „Ivan, budeš nám chýbať.“ A to nech si každý vysvetlí po svojom. Mne osobne, hoci som už starý chlap, niekedy chýba človek, ktorý sa dnes moderne volá mediátor, ku ktorému možno hocikedy prísť, ktorý vie hociktorý konflikt nestranne posúdiť. A Ivan to dokázal. K nemu mohol človek kedykoľvek prísť, vždy si ho pozorne vypočul a múdro poradil. A preto nám chýba.

Laboratórna práca z fyziky. Meranie zamerané na dôkaz platnosti kalorimetrickej rovnice vo fyzikálnom laboratóriu na SVŠ v Senci.

Duchovné cvičenia v Štefanovej spojené s úžasnou turistikou vo Vrátnej doline.
Posledný záber: „Počas prestávok po ceste sme sedeli a spievali. Vpredu manželia Radzovci, v strede s copami Silvia, alias Ribana.“

1. Ivan a Ján ako lyžiarski inštruktori.
2. Inštruktori na lyžovačke v Mlynkoch–Biele vody. Prvý sprava Ivan, štvrtý Ján.

1. Nástup na jednu zo stužkových slávností. Profesorský zbor s partnermi a za nimi Ivan a Ján. Od tejto stužkovej sú Ján a Silvia pár.
2. Fotografovanie na záver školského roka. Trio pánov Gróf, Vinš a Nádašský.

1. Ján: Červený Fiat 600 a my na Počúvadle. Značka bola ľahko zapamätateľná… spolu sto. Zaujímavé je, že Ivanovi strážcovia nepostrehli, že Ivan fiatku predal. Pri jednom výsluchu sa ho pýtali na pobyt na určitom mieste. Odpovedal, že tam veru nikdy nebol. A oni nato: „Nehovorte, veď máme odtiaľ nahlásené vaše auto…“
2. Silvia: „Ivan nás vzal na výlet do Banskej Štiavnice. Počas výletu na Počúvadlo vybavil prípravu na manželstvo u bývalého seneckého kaplána Vaška dvojici po jeho ľavej strane.“
3. Napriek tomu, že fotografia je urobená 7. novembra 1971, nie je to oslava VOSR. Je to stretnutie priateľov novomanželov Nádašských, konané v lodenici TJ Slávia Senec.

V Plaveckom Mikuláši na pozvanie Ivana. Neskôr sa k nám pridala aj rodina Jána a Terky Dubníčkovcov.

Výstavba chaty na Roháčoch

 Na starej ceste za potokom. Nad hlavami náš pozemok.

Na lúke, kde dnes stojí chata. Bola rosa a Ján bol bosý. Dnes by túto chybu vzhľadom na výskyt vreteníc už neurobil. Nad našimi hlavami obilie poukladané do krížov, ktoré domáci volali „do nemcov“.

Výhľad od chaty na protiľahlý breh. Pri západe slnka tam Ivan rád pozoroval „napoleoncov“. Ponad hrebeň vykúkali vrcholce smrekov ako klobúky Napoleonových vojakov.

Pohľad na výstavbu chát v doline Pribiskô.

Hrubá stavba chaty už s okenicami.

Hobľovanie obkladu v stolárskej dielni u pána Hudeca. Chrbtom k nám Ján.

Väčšina materiálu sa vozila táčkami do kopca. V chate sa muruje. Vpravo Ján a brigádnik.

Vľavo Jarko Trubač, salezián spolupracovník a Jankov kolega zo seneckého gymnázia.

Zimná rozprávka omnoho neskôr, keď už chata mala aj zadnú verandu.

Spoznávania prostredia Západných Tatier
počas výstavby chaty na Roháčoch

Na Zverovke. Chata Zverovka je turistická chata na úpätí Roháčov, v časti Západných Tatier. Nachádza sa 9 km od obce Zuberec v nadmorskej výške 1037 m, na lúke Poľane s výhľadom na hlavný hrebeň Roháčov.

Občerstvenie cestou na Ťatliakovu chatu. Ťatliakova chata alebo „Ťatliačka“ (1374 m n. m.) leží na križovatke turistických trás, pri Ťatliakovom jazere. Cesty od chaty vedú na Roháčske plesá, Rákoň, Ostrý Roháč, Plačlivé či Volovec.

V Múzeu oravskej dediny v Zuberci-Brestovej, v prekrásnom prírodnom prostredí v podhorí Roháčov.

Rekonštrukcia chaty na Roháčoch (2010 – 2017)

V období, keď Ivan pôsobil na fare v Kňažej. Boli sme ho zobrať na chatu, lebo vtedy už nemal auto. Buchli sme sekt a príjemne sme strávili zimné popoludnie. A prečo nemal auto? Predtým v lete sme boli dva týždne na chate a Ivan nás striedal. Mali sme rovnaký typ auta, bielu škodovku. Po pár dňoch na chate raz ráno Ivan zistil, že auto pred chatou nestojí. Samozrejme, polícia nezistila nič, asi išlo rovno do Poľska. Ale na recepcii v Tatraveste sme sa dozvedeli, že v ten deň pred svitaním videli, ako niekto skúša štartovať auto za zákrutou, kam už od našej chaty nebolo vidieť. Auto potichu odtlačili, takže na chate nebolo nič počuť. Ale je možné, že si už niekto vyhliadol našu škodovku a Ivan mal smolu, že my sme tam už neboli.

Rok 2023. Pri rekonštrukcii okolia lurdskej jaskynky v Senci bola inštalovaná aj ďakovná doska Panne Márii. Chceme ňou ďakovať za dar formácie od nášho otca Ivana Grófa, ktorý mnohých z nás priviedol k Pánovi vďaka vytrvalým prosbám u nebeskej Matky.