Kto v minulosti aspoň raz zavítal na svätú omšu do seneckého kostola, nemohol si nevšimnúť muža, ktorý svojou uzobranosťou a posvätnou vážnosťou priam kázal, že na tom mieste sa odohráva niečo veľké. Svojím zjavom – aspoň vo mne – priam vyvolával otázku: Chápem vôbec, čo sa tu na oltári deje? Čo tento človek vidí a čo ja nevidím? Ako je možné tak intenzívne prežívať Božiu prítomnosť?

A keď tento nadpriemerne inteligentný génius (ako ho opísal otec Ivan) a pokorný, skromný veriaci (ako sme ho vnímali my) odchádzal po svätom prijímaní od oltára, človek hľadajúci pravdu musel vedieť, že Boh existuje.

Rozhovor s týmto vzácnym človekom sme nakrútili v apríli 2021 v prítomnosti pani Editky, jeho nemenej vzácnej manželky. Nech vás potešia spomienky na otca Ivana Grófa z rozprávania jeho priateľa a spolubojovníka.

Čo kamera nezachytila

„Som veriaci!“
Ja som zo školstva chcel odísť tesne po štátniciach. Príslušné stranícke orgány totiž v jednotlivých rodiskách, odkiaľ študenti pochádzali, dostali inštrukcie, aká musí byť rodina, ktorá môže vychovávať pedagógov. Okrem iného sme museli aj my študenti vyplniť tlačivo, kde bola otázka, ako je to s naším postojom k náboženstvu. Bola to pohroma, lebo študenti boli väčšinou veriaci. Vymýšľali si všelijaké odpovede, napríklad: Mám vedecký svetonázor. Samozrejme, nebudú pod ním chápať marxisticko-leninský svetonázor, takže to nebude zapretie viery. Tieto úvahy a vykrúcačky ma napokon vyviedli z miery a mal som toho plné zuby.

Zobral som papier a s plnou vážnosťou a rozhodnosťou som tam napísal jedinú vetu: „Som veriaci!“

Vyplnené tlačivá sa posielali na fakultu a podľa toho, čo v nich študenti uviedli, si stranícka komisia predvolávala jednotlivých študentov. Tým, ktorí sa prejavili ako veriaci, na mieste oznámili, že nebudú pripustení v promóciám, lebo je taká doba. Títo moji kolegovia odišli zo školstva bez toho, žeby dostali nejaké potvrdenie. A to bolo po štátniciach! Ja som sa pred komisiu nedostavil, lebo ma ani nezavolali.

Neplánované promócie
Zanedlho sa mali konať promócie a tí, ktorí mali byť promovaní, dostali potvrdenie, že budú promovaní. Mňa na promócie nezavolali. Myslel som si, že keď som im rovno napísal, že som veriaci, načo by ma volali? Ani mi nenapadlo posielať rodine a známym oznámenia. Neviem však, čo mi to napadlo, predsa som sa len obliekol do sviatočných šiat a išiel som na univerzitu, kde študenti čakali. Kázali nám zoradiť sa podľa zoznamu, tak som sa pripojil úplne na koniec dvojstup, ktorý bol poriadne dlhý, lebo som tam nechcel sedieť niekde bokom. Keď prečítali všetky mená, pomyslel som si, že mňa aj tak neprečítajú. A zrazu úplne na konci zaznelo aj moje meno, ako keby sa nič nestalo. Nevedel som pochopiť, ako je to možné.

Umiestenka do Senca
Ďalšia zaujímavá vec sa týkala umiesteniek. Ja som sa prihlásil, že by mi najviac vyhovoval Martin, keďže pochádzam z Ružomberka. Ešte som rozmýšľal, že skôr ako tam nastúpim, pôjdem sa ohlásiť a zistím, ako je to s ubytovaním. Odchádzal som z Bratislavy neskôr a ešte som si išiel čosi kúpiť. Ako som sa vracal a prechádzal cez ulicu, opačným smerom išla spolužiačka, ktorá povedala, že ide na fakultu, lebo jej oznámili, že sa tam uvoľnilo miesto. Ale mala už umiestenku do Senca. Povedala mi: „Vieš čo, ty máš v Bratislave privát a Senec je blízko, môžeš dochádzať do Senca.“ A tak ma prehovorila, aby som sa išiel informovať, či môžem miesto nej nastúpiť ja.

Tak som išiel na takzvaný okresný národný výbor, na odbor školstva, zaklopal som, otvoril dvere a pozdravil som: „Dobrý deň prajem!“ Nato mi zodpovedná pracovníčka veľmi rázne dala najavo, na akej pôde sa nachádzam: „Práci česť!“

Tak som jej povedal, aká je situácia, a s malou nádejou som očakával, či ma vezme. Povedala mi, že áno, keďže kolegyňa nemôže nastúpiť, miesto mi dajú. Veľmi som sa potešil, a keď som odchádzal, znova som sa pozdravil: „Dovidenia!“ Súdružka skoro vyskočila z kože a zavolala: „Práci česť!“ To som sa teda zapísal! Ale nikdy som pre to nemal nepríjemnosti.

Lacko Tóth (respektíve Mons. Ladislav Tóth, farár, kanonik, biskupský vikár Trnavskej arcidiecézy) si takto spomína na svojho učiteľa:
„Stal som sa kňazom vo veku 23 rokov. Pán prelát v Senci ostal bez kaplána, a keďže sa blížil prvý piatok – bolo to v júli 1974 –, požiadal ma, aby som išiel spovedať. Bránil som sa zubami-nechtami, dôvodiac, že v Senci ma každý pozná, ale on na to nedbal. Strčil ma do spovednice a ja som nemal inú možnosť, ako sa podriadiť. Ľudia prichádzali a do radu medzi čakajúcich sa zaradil aj pán profesor Vinš, ktorý bol jedným z mojich prvých penitentov. Aj predtým som si ho vážil pre jeho presvedčenie a vystupovanie, ale vtedy v mojich očiach ešte viac stúpol, lebo si dokázal kľaknúť pred svojím bývalým žiakom a vyspovedať sa.“

Zo spomienok bývalého študenta:
„Keď som prišiel na gymnázium v Senci, prvýkrát sa začali na stredných školách vyučovať množiny. Je jasné, že pán profesor Vinš mal učivo v malíčku, ale my sme mali veľký problém látku pochopiť. Keď prednášal, jednou rukou na tabuľu písal, druhou zotieral, také bolo jeho tempo. Vždy nás však ochotne doučoval, keď sme to potrebovali, lebo množiny pochopiteľne neboli našou prioritou. Ale neraz sme počuli vetu, ktorá sa stala priam klasikou: „Vy makovníci makoví, sedíte si tu na zadkoch, deriete nohavice a rodičia musia na vás robiť!“ Bol však láskavo prísny a mal typický lasicovský humor.“

Dcéra Marienka s manželom Jozefom a deťmi.

Syn Dominik (vľavo) je salezián a pôsobí v Poprade.
Syn Andrej s manželkou Mirkou a deťmi.