„Bolo by fajn, keby sme mohli požiadať o rozhovor v súvislosti s Ivanom aj pána arcibiskupa Sokola,“ zdôverila som sa svojej priateľke Marte Jedličkovej. „Je v tom nejaký problém?“ spýtala sa zadivene. „Ibaže nemám na neho kontakt, osobne ho nepoznám,“ odvetila som. „Z toho si nerob ťažkú hlavu. Poznám ho ešte z blumentálskych čias a mám na neho aj mobil. Môžem mu kedykoľvek zavolať,“ odpovedala Marta. A tak sa aj stalo. Marta zavolala, pán arcibiskup neváhal ani sekundu a rozhovor ochotne prisľúbil. Stretli sme sa na Arcibiskupskom úrade v Trnave. A tento impozantný Boží muž načrel do svojich spomienok a s výrečnosťou jemu vlastnou nás v myšlienkach vrátil do krásnych čias, ktoré boli nebezpečné i dobrodružné, ale predovšetkým preniknuté horlivosťou za Božiu vec a zápalom za spásu duší.

Čo kamera nezachytila

Nemožno nespomenúť skvelé prijatie, ktorého sa nám dostalo na Arcibiskupskom úrade. Kňaz, ktorého som nepoznala, sa k nám veľmi úctivo správal, ponúkol nás kávou, vodou, sladkosťami. Bolo cítiť, že to nerobí z povinnosti, ale že má lásku k človeku. Viackrát sa pri nás zastavil a spýtal sa, či niečo nepotrebujeme. Tento skromný, úctivý a priateľský človek nebol nikto iný ako Mons. Peter Šimko, generálny vikár a riaditeľ Arcibiskupského úradu. Stojí za to dať si jeho meno do Googlu.

Skúsenosť arcibiskupa Sokola protirečí Žalmu 90, 10:

Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.

Akých ľudí potrebuje dnešná doba
Dnešná doba potrebuje ľudí, ako bol Ivan! Zanietených, zapálených svedkov, ktorí aj slovom – nielen svedectvom, ale aj slovom – budujú Božie kráľovstvo a dodávajú iným odvahu, rozvahu, aby sa nebáli, lebo Pán je s nami.

Kreativita za všetkých okolností
Treba sa modliť a pripomínať, aby kňazi mali v tejto novej situácii tvorivosť. Znova si len pripomeňme Ivana Grófa. Bol tvorivý. Spoločenská situácia, v ktorej žil, bola veľmi ťažká, a napriek tomu zaoral hlbokú brázdu, zaujal množstvo ľudí, ktorí boli tiež svedkami, ktorí ďalej rozširovali a budovali Božie kráľovstvo.

„Ľudia, vráťte sa!“
Myslím, že po koronavíruse bude potrebné úplne inak začať pastorovať, asi tak ako Ivan Gróf, ako Janko Beňo, Janko Mikes a spoločenstvá, ktoré sme zakladali. Bude to musieť byť ináč. Včera som počúval vysielanie z Ameriky, z New Yorku, kde sú už otvorené kostoly, ale ľudia neprichádzajú. Biskup volal: „Ľudia, vráťte sa! Vráťte sa!“ Po prvej pandémii som sa pýtal Jožka Petráša, ktorý je farárom v Ladcoch, kam patrí aj pútnické miesto hora Butkov, a je takisto apoštolsky veľmi zanietený (je to môj krajan, kázal som mu na primíciách), či pôjde na biskupskú vysviacku v sobotu (24. apríla 2021). Povedal mi:

„Nepôjdem, lebo momentálne mi to zdravie nedovoľuje. Ale povedzte tým, ktorých tam stretnete, že ich pozdravujem a že ich čakám!“

Áno, bude potrebná nová pastorácia, lebo po prvej etape koronavírusu sa niektoré rodiny úplne stratili.

Ako vnímať strach, ktorý počas pandémie ovládol ľudí?
Najlepšie to povie príklad, ktorý často citujem. Mladý čertík sa pýta starého: „Ako si to mohol dosiahnuť, že si získal toľko ľudstva?“ „Nahnal som im strach,“ odpovedal starý čert. A tak je to aj teraz. Ľudia sa boja. Ale čoho sa boja, to neviem. Náš strach je ich víťazstvom, povedal Pius XII.

Individuálny apoštolát a davová evanjelizácia
Je potrebná aj davová, aj individuálna evanjelizácia, keď si ľudia môžu povedať: „Pozrite sa, koľko nás je!“ Pred pár dňami bola vysviacka pomocného biskupa Petra Beňa, ktorá vyvolala mimoriadny ohlas aj zo strany ľahostajných. A ľudia reagovali: „Fí, a čo tam bolo ľudí! Aké to bolo zorganizované! Akú krásnu kázeň povedal pán biskup Judák!“ Takéto zážitky podnecujú. Ľudia o tom rozprávali, boli nadšení. Preto sa treba modliť za kňazov, aby nestrácali apoštolského ducha, aby sa nebáli, aby boli opatrní, ale odvážni a rozvážni. Pokiaľ ide o individuálnu evanjelizáciu, bude prepotrebná tak ako za komunizmu.

Nič nové pod slnkom
Hovorievam kňazom: Bratia, tak ako za komunizmu mali komunisti na dedinách najmenej jedného, ak nie dvoch donášačov – ale ani tí o sebe nevedeli, že sú napojení na štátnu moc –teraz je to takisto. Prečo? Lebo štát chce mať prehľad, chce vedieť, čo sa deje. Tak s tým počítajte, konajte veľmi rozvážne, rozumne a opatrne, ale pracovať treba. Hovorím to na margo kňazov, ktorí sa nebáli ani počas koronavírusu rozdávať sväté prijímanie veriacim, samozrejme, pri rešpektovaní všetkých predpisov.

Čo je podstatné pre rozhodovanie v povolaní?
Predovšetkým je potrebné, aby sa niekto – mamičky alebo otcovia – modlili, prinášali obety, aby Pán povolal, lebo bez Božieho požehnania je márne ľudské namáhanie. Keď sa mladý muž rozhoduje v povolaní, musí počuť vnútorný hlas. Musíme byť apoštolsky zanietení, podnecovať, modliť sa za kňazov, aby boli tvoriví. Viete, koľko kníh som ja prepašoval? To bol risk. Ale boli kňazi, ktorí o inej pastorácii ako kostolnej nechceli ani počuť.

O požehnávaní
Niekedy hovoria, že moc žehnám. Keby kňazi vedeli, čo v rukách nosia, viacej by žehnali. Ja večer roztiahnem ruky a od Svätého Otca počnúc cez zamestnancov kongregácií, dikastérií, kardinálov – všetkých pospomínam. Koho stretnem či s kým telefonujem, chorých, trpiacich, postihnutých, všetkých požehnávam. Všetkým, ktorých som stretol, dám požehnanie.

Potom zhasnem, ľahnem si do postele a poviem: „Pane, daj mi dobrú, pokojnú noc, aby som pookrial, načerpal síl a ráno svieži vstal. A duše všetkých zosnulých nech odpočívajú v pokoji…“ a už spím… na šup až do rána.

Štefan pri každej návšteve Slovenska
nezabúda navštíviť svojho priateľa Jána z mladosti.

Božie cesty sú nevyspytateľné
Na začiatku nášho stretnutia s pánom arcibiskupom sa rozprúdil rozhovor o Štefanovi Haulíkovi, ktorého životný príbeh je jedinečný. Štefan je kňaz, žije v švajčiarskom Lugane a s pánom arcibiskupom udržiava čulé vzťahy. Medzi svedectvami mu bude venovaná osobitná rubrika. O jeho pláne emigrovať pán arcibiskup povedal:

„Štefan Haulik chcel byť kňazom. Mal emigrovať spolu so Štefanom Vragašom, Tonkom Baníkom a ďalším saleziánom konvertitom. Eštebáci prišli k mame Štefana Haulíka a povedali jej, aký úmysel má jej syn. Mama však o ničom nevedela. Tak sa jeho cesta prekazila a nemohol ísť s pôvodnou skupinou saleziánov.“

Mladý Ivan Gróf u Haulíkovcov na Trnávke
Keďže sa naskytla jedinečná príležitosť skontaktovať sa aj so Štefanom Haulíkom, poprosili sme pána arcibiskupa, či by mu mohol zavolať. On to rád urobil a Štefan mu v súvislosti s Ivanom povedal:

„Ja som už dávno hovoril, že by bolo treba niečo urobiť, lebo Ivan si to zaslúži. V časoch totality som sa s ním stretol v Budapešti pred mojím odchodom do zahraničia. Neviem, či som ti hovoril, že Ivan u nás býval. Mal devätnásť rokov, keď prišiel do Bratislavy študovať matematiku a fyziku, a potreboval sa niekde ubytovať spolu s Jožkom Sobotom. Keď boli rozpustené rehole, o mladých kandidátov saleziánov sa staral don František Vizváry. Raz povedal môjmu otcovi: „Vidím, že robíte manzardku…“ Otec nato: „Manzardku, však áno, veď chlapci rastú, máme iba dve izby, aby mali kde spať, kde bývať.“ Don Vizváry sa však nedal odbiť: „Neubytovali by ste na nejaký čas našich dvoch mladých?“ Ivan robil noviciát, Jožko Sobota už bol salezián. Otec hovorí: „No ja neviem, však tí moji traja rastú, porozprávam sa so ženou.“ Hovoril to mame a mama nato: „Keď už, tak na krátky čas ich zober.“ Tak ich zobrali, a predstav si, mali tam byť dva-tri mesiace, kým by im Vizváry nenašiel nejaké iné bývanie. A oni tam ostali dvaapol roka. Pre našu rodinu bol však ich pobyt u nás požehnaním. Mama vždy v nedeľu a vo sviatok pripravila koláče, naložila ich na misu a či už Jožovi, mne alebo Vladovi povedala:

„Zanes chlapcom hore!“

S rodinou Haulíkovcov v Taliansku