11. marec 1935

Drahý otec Ivan!

Keď si nás na prahu našej dospelosti zobral na výstup na tatranský Kriváň, po namáhavej ceste skoro až k oblakom, s výhľadmi vyrážajúcimi dych, zdal sa nám svet ako gombička. Nevedeli sme, čo máme na ceste životom pripravené, ale už sme cítili, že nás vlastne učíš, „kde je sever“.

Na našom putovaní sme veľa spievali, lebo veď kto spieva, modlí sa dvakrát. A tak sa mi vybaví v mysli aj naša obľúbená „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj“.

Keď si sa v službe Pánovi a mládeži rozdal až do posledného dychu, platí aj posledná sloha piesne: „Mám otčinu ja ešte inú, tam kde prebýva môj Boh  a Pán.“ A tak ti pri dnešnej nedožitej deväťdesiatke posielame prípitok iskrivým bielym vínom, modlitbu a poďakovanie.

Silvia Nádašská