V Bernolákove 12. mája 2021

Veľmi príjemné stretnutie plné spomienok sme zažili u Martušky a Jarka Trubačovcov, s ktorými sme kedysi veľmi dávno boli na duchovných cvičeniach na Roháčoch. Dokumentujú to snímky v galérii. Jarko nás privítal slovami: „Vitajte u nás! Som veľmi rád a som veľmi potešený, že sa tu vidíme!“ Martuške ostala v spomienkach udalosť z Roháčov, keď ma chlácholila potom, čo ma otec Ivan vyhrešil za oblečenie… Bolo veľmi príjemne a radostne. Na stretnutí bola Majka Bartová FMA a Martuška Benešová, ktorá sa postarala o zachovanie tohto príjemného rozhovoru.

PERLIČKY ZO ŽIVOTA

Začiatky Cesty k Pravde

Marta: Ivan nebol mojím triednym, učil ma iba fyziku. Chcel od nás len to, čo nám vysvetlil. A keď skončil tému, tak nás učil spievať: Ružičky, Slovensko moje, Rodný môj kraj… Na hodine nám niekedy vysvetlil aj nejakú náboženskú tému. Potom si vybral niektoré z nás a dal nám prečítať naklepanú brožúrku, ktorá obsahovala to, čo nám na hodinách rozprával. A to boli začiatky cékapečiek.

Písal poznámky do môjho zošita

Marta: Vysvetľoval jednoducho a nemali sme problém to pochopiť. Diktoval nám poznámky z nového učiva, ktoré boli vždy krátke. Keď sme riešili príklady, vždy vyvolal nejakého žiaka k tabuli. Napríklad keď vyvolal mňa, ja som riešila príklad pri tabuli, on si sadol na moje miesto a písal do zošita to, čo bolo treba. Takže nič som nezmeškala, že som bola pri tabuli, ale mala som tam aj jeho poznámky, aj jeho písmo.

Ako treba robiť skúšky na výške

Jarko: Ja som sa s ním zoznámil tiež v škole, keď som chodil na večernú SVŠ pre robotníkov. On ma tam učil fyziku, no učil tak, že som tú fyziku pochopil bez problémov. Keď som maturoval, tak ma nahovoril, aby som išiel na vysokú školu. Predtým som o tom vôbec neuvažoval. Odporučil mi pedagogickú školu. Vďaka nemu som sa na školu dostal a aj som ju dokončil. Vždy mi hovoril, aby som sa netrápil, keď nebudem niečo vedieť alebo keď budem mať nejaké problémy na skúškach. Radil mi, aby som urobil všetko, čo budem môcť, a Pán Boh mi potom pomôže. Prijal som jeho slová, aby som sa spoľahol na Božiu pomoc. A napriek tomu, že som skončil len večernú strednú školu – predtým som bol obyčajný robotník – dokázal som vysokú školu skončiť.

Jeho obľúbená farba bola modrá

Marta: Raz sa ma otec Ivan spýtal, akú farbu mám rada. Povedala som, že bledomodrú. A on hovorí, že aj on. Ale že musí stále nosiť zelený sveter, ktorý nemôže zodrať. Musí ho nosiť, lebo ho dostal ako darček.

My ťa nezradíme

Marta: Na hodinách nám občas hovorieval: „Ja vám tu teraz rozprávam a vy ma pôjdete zradiť.“ Ale potom, keď sme mali rozlúčkovú, v jednej častušky sme spievali:

„Neboj sa, fyzičku, my ťa nezradíme,
ty si náš kamarát, my ťa radi máme.“

Na duchovných musíš mlčať

Marta: Kým bol v Senci, chodil so žiakmi na výlety, ale keď už si získal viacerých, začal organizovať duchovné cvičenia. Raz za mnou prišla Olinka Fendeková – kto ste ju poznali, viete, aké to bolo šidlo… – a hovorí mi: „Vieš čo? Je možné ísť na duchovné cvičenia, ale to by pre teba nebolo. Tam musíš byť tri dni ticho. Nesmieš nič povedať.“ A ja hovorím: „No keď to ty vydržíš…“ Tak to boli moje prvé duchovné cvičenia – na Bukovej.

Rodiny mu ochotne pomáhali

Jarko: Jeho skutočne rešpektovali aj v rodinách deti, ktoré učil. Dokonca niektorí rodičia išli s ním so žiakmi na výlet alebo sa zúčastnili na nejakej spoločnej akcii. Niektorí mu aj pomáhali, napríklad Olasovci, Tvrdoňovci, tí vždy vozili deti aj na duchovné cvičenia. Často sa stalo, že nejaká pani sa ponúkla, že príde na duchovné cvičenia variť.

Som váš otec…

Marta: Ja som sa prvýkrát dostala na výlet – to boli moje duchovné cvičenia. Odvtedy duchovné cvičenia sú mojou dovolenkou, pookriatím. Raz som sa ho pýtala, čo budem platiť, lebo však išli sme aj rýchlikom. Ivan povedal: „Aký by som to bol otec, keby som sa nevedel postarať o svoje deti?!“ Takže aj keď som nemala peniaze, dostala som sa…

Ako ho prijímali kolegovia v zborovni?

Jarko: Môžem povedať, že ho veľmi rešpektovali. Pamätám si, že keď som nastúpil na gymnázium učiť, riaditeľ školy ma oboznamoval s jednotlivými kolegami, akí sú. Ivana skutočne vyzdvihol, dá sa povedať, že najviac. Bola tam istá kolegyňa, o ktorej mi povedal: Pred tou si daj pozor. Kolegovia o ňom hovorili, že je skutočne charakterný. Jedna kolegyňa, tiež fyzička, mi o ňom povedala, že Ivan sa usmieva vtedy, keď má najväčšie problémy. Riaditeľ školy – vtedy to bol Július Sklárš – vedel, čo robí s mladými. Napriek tomu, že to vedel, sa ho nechcel vzdať, aj keď ho udávali.

Kolegovia ho mali radi aj preto, že rád spieval. Za jeho čias sa veľa spievalo najmä v triedach. Bola to jeho metóda, že keď skončil vysvetľovanie, tak potom si s nimi niečo aj zaspieval. Mal hlas, že keby bol chcel, mohol byť aj operným spevákom.

A aký bol Ivan človek?

Marta: Mne bol otcom, mamou aj bratom… Prísny, dôsledný, požadovačný, ale vždy to bolo len pre naše dobro. A keď sme ho neposlúchli, tak sa nám to vždy vypomstilo. Presvedčili sme sa, že treba poslúchať, lebo to, čo nám on povedal, bolo vždy múdre a vnímali sme to ako Božiu vôľu.

Mal rád Martuškinu kuchyňu

Marta: Mal rád fazuľovú polievku, pečené kura a zemiakové pyré. A mal rád aj koláč z kyslého mlieka, taký ten lacný…

Strach z dôsledkov rubeoly

Marta: Čakali sme Janka, on bol naším štvrtým dieťaťom. Práve v tom čase bola veľmi rozšírená rubeola. Tehotné mamičky dostávali gamaglobulín. Keď som sa dozvedela, že som tehotná, išla som za pánom doktorom a tiež som ho požiadala o gamaglobulín. „Sestrička, napíšte jej papier na interrupciu!“ Ja hovorím: „Ale ja nechcem interrupciu. Ja si to dieťa nechám!“ „A viete, že môže byť postihnutý, že môže byť hluchý?“

Keď som to povedala otcovi Ivanovi, rozpovedal mi jednu indickú poviedku: Jednému chlapcovi išlo o život, ktorý si mohol zachrániť, len keď prenesie tanier s mliekom cez rušnú cestu. Ľudia popri ceste kričali, volali naňho, upozorňovali na seba. Ale chlapec si nikoho nevšímal, bol naplno sústredený na tanier, aby sa mu mlieko nevylialo.

Takže aj ja, keď som si chcela zachrániť život, nevšímala som si reči okolo seba, a tak som zachránila aj Janka. Žiadna interrupcia sa nekonala.

Ako vyriešil manželský problém

Jarko: Jeden kolega mal problém v manželstve. Spýtal som sa Ivana, čo by im odporúčal. Povedal mi, že ak nechcú mať problémy, aby mali dieťa. Predtým sa totiž bránili prijať dieťa, lebo si chceli užívať. A skutočne, keď sa im narodilo dieťa, problémy prestali, lebo sa museli dieťaťu venovať, mali spoločný záujem…

Dokázal zapáliť srdcia

Jarko: Jeho kázne boli také, že na Trnávku chodili odtiaľto z Bernolákova na sväté omše, aby ho mohli počuť. V homíliách hovoril o kresťanských hodnotách. Nechcem súčasných kňazov zhadzovať, ale mám taký dojem, že dnes kňazi nehovoria o kresťanských pravdách. Ivan rozoberal predovšetkým náuku Cirkvi, a tým aj zapaľoval. Keď sme bývali na duchovných cvičeniach, keď nás on viedol, obyčajne to boli také duchovné cvičenia, že nás to skutočne chytilo.

Vedel, ako zapáliť ľudí pre Boha. Určite nie je jednoduché zapáliť chlapca pre kňazské povolanie, a on to dokázal!

Žeby málo odvahy…?

Jarko: Zážitky s ním boli vždy, najmä keď sme boli… aj vo Vrátnej sme boli na tomto.. aj tam je nejaká fotka s mladými. Vždy sa urobila nejaká túra, a keď sa vyliezlo hore, on začal spievať. To boli najkrajšie zážitky. On vnášal ten optimizmus do nás a dá sa povedať že práve tým jeho vplyvom mnohí ľudia si zachovali vieru, obnovili a zachovali si vieru. A to, môžem povedať, že jeho pôsobenie vo veľkej časti Slovenska zanechalo mnoho veriacich rodín. Skutočne, má taký dojem, že málo bolo zhodnotené. Nehovorím, aby to bolo na nejakú chválu, ale málo bolo ohodnotené to, koľko on zapálil ľudí pre vieru, pre Pána Boha.

Marta: Keď niekedy naši kňazi saleziáni povedia: Môj duchovný otec mi takto poradil… nepovedia jeho meno, a pritom ja viem, že išlo o Ivana.

Ešte sa bude o ňom hovoriť…

Samozrejme, mal aj svoje chyby, ale ja hodnotím predovšetkým to jeho zanietenie. Bol zanietený pre Božie kráľovstvo, pre Božiu oslavu. To, že získal toľko detí, aj pre kňazské povolanie, aj pre vieru v Boha, bolo o tom, že on nepozeral na svoj osobný úžitok, pretože všetko, čo mal, čo zarobil, investoval do toho, aby mohol šíriť náuku o Bohu. Čiže nepozeral na svoj osoh, ale predovšetkým na to, aby sa šírila Božia sláva. A ovocím tej jeho práce bolo to, čo chodí teraz po svete: toľko kňazov a toľko rehoľných povolaní… Napriek tomu, že mal svoje nedostatky – v úvodzovkách – dôležité bolo predovšetkým to ovocie. A podľa ovocia môžeme poznať strom…

S láskou nás vítali i vyprevádzali.

Cestou na duchovné cvičenia na Roháče sa otec Ivan rád zastavoval na návštevu Oltárnej sviatosti v niektorom z kostolov na ceste na Oravu.

Trubačovci vytrvali pri otcovi Ivanovi až do jeho smrti a s láskou na neho spomínajú.

Otec Ivan oslavoval svoje šesťdesiatiny aj u Trubačovcov. O hudbu sa postaral vynikajúci hudobník pán Kornel Somora, otec dcéry Danky a syna Stanka, ktorí sú tiež saleziáni.

Málokto sa môže pochváliť takou pozornosťou, akú prejavil Marte otec Ivan, keď jej poslal pohľadnicu s pozdravom z Ríma.

Otec Ivan na obrázok dona Bosca napísal dátum 31. 1. 1982, keď sa Marta s Jarkom stali saleziánmi spolupracovníkmi.

Na svadbe Ivana a Olinky Fendekovcov. Ivan so slávnou čezetou, požičanou od Jarka.