V seneckom ovzduší sa za čias pôsobenia Ivana Grófa ako pedagóga a pri jeho sprevádzaní zrodilo mnoho povolaní kňazských, zasvätených i laických.

Prieskum dosvedčuje, že stál pri zrode vyše 30 povolaní pre saleziánov, takmer 30 pre Dcéry Márie Pomocnice a stoviek pre saleziánov spolupracovníkov.

Okrem toho prispel formovaním viacerých povolaní pre sekulárny Inštitút don Boscových dobrovoľníčok či pre diecézne semináre a iné rehoľné rodiny. A hoci niektorí nevydržali životný štýl pod tlakom prenasledovania zo strany spoločnosti alebo neskôr nezvládli nečakané ťažkosti pri zmene spoločenského systému a svoje prvotné povolanie zanechali, nebolo ich až tak veľa. Naďalej pracovali v rôznych hnutiach a spoločenstvách a snažili sa apoštolsky angažovať.

Presné čísla ním pripravených povolaní sa nedajú stanoviť nielen preto, že niektorí prešli do iných duchovných rodín, no najmä preto, že za Ivanom prichádzali nádejné povolania aj od diecéznych kňazov či iných rehoľníkov a vďačne prijímali jeho sprevádzanie smerom do Saleziánskej rodiny. Otec Ivan vedel priložiť ruku k dielu v akejkoľvek fáze zrodu či rozvoja povolania kohokoľvek. Nehovoriac o tom, že dokázal vynikajúco vybadať, kto má autentické „duchovné“ povolanie, a v správnej chvíli ho orientovať. No rozhodnutie v povolaní nikdy neurýchľoval.

Vedel čakať a vedel aj vystihnúť čas, keď pomohol mladému človeku urobiť krok vpred. Pri jeho rozhodnej povahe to bolo obzvlášť obdivuhodné. Bol pre mnohých mladých smerovkou, no nie jednorazovou, ale na riadny kus života.

Spomínané povolania sa stali neodmysliteľným premostením medzi Saleziánmi dona Bosca a Dcérami Márie Pomocnice pred nástupom totalitného režimu a ich obnovou po nástupe demokracie v roku 1990. Zároveň mnohé z povolaní od otca Ivana sa stali dôležitými stĺpmi v období prechodu k inštitucionálnym štruktúram v čase obnovenia náboženskej slobody v krajine.