Kroky konkrétnej apoštolskej spolupráce s bratmi saleziánmi začal otec Ivan pri vedení duchovných cvičení a obnov pre mladých, a to už od roku 1967. Konali sa rok čo rok, ba celé desaťročia s množstvom turnusov. Ročne ich absolvovalo aj vyše stovky mladých, pri ktorých sa vystriedalo aj veľa saleziánskych kňazov, vysluhujúcich sviatosť zmierenia, keďže otec Ivan vtedy ešte nemohol zverejniť svoje kňazstvo. Mal príliš široký apoštolský záber a nebezpečenstvo vyzradenia polícii bolo veľké. Zaujímavé by bolo vyčísliť počet všetkých účastníkov za celú totalitu, ktorý by bol určite veľmi vysoký. Jeho horlivosť v ich kázaní ho právom určuje za apoštola duchovných cvičení.

Prvú službu autority v Saleziánskej spoločnosti zveril otcovi Ivanovi don Ján Beňo už v roku 1970. Ivan mal vtedy 35 rokov. Určil ho za predstaveného mladým klerikom žijúcim v Bratislave.

Otec Ivan sa s nimi stretával raz mesačne na duchovných obnovách a individuálne, keď prišli za ním na rozhovor. V ďalšom roku robil aj magistra trom novicom. Keď bol v roku 1975 vo vyšetrovacej väzbe, predstavení mu zodpovednosť za bratov z opatrnosti vzali. Vtedy sa ocitol v istej izolácii a samote. No predsa bol požiadaný, aby skúšal klerikov dogmatiku a robil asistenta novicom. Neskôr mu pribudla všeobecná fundamentálna teológia spolu so špeciálnou fundamentálkou. Skúšaniu dogmatiky a filozofie sa otec Ivan venoval až do skončenia totality. Viacerí starší bratia s patričným vzdelaním sa totiž pre bezpečnosť obávali vyučovať mladších bratov, lebo sa to považovalo za protištátnu činnosť. Okrem toho nejestvovali vhodné materiály. Dokonca sa spočiatku vyučovalo zo starých predvojnových kníh v latinčine. Nebola to lacná služba ani preto, lebo otec Ivan vedel vyžadovať a skúšky nikdy nedával zadarmo. Po čase mu však bratov opäť zverili, a tak patril aj on medzi formátorov s pravidelnými stretaniami vedenia tajnej provincie, aby spoločne preberali problémy vo formácii mladých saleziánov a pripravovali pre nich program i materiály.

V ťažkých rokoch hľadania s otcom Andrejom Dermekom a Jankom Beňom otcovi Ivanovi vzali z formácie bratov a nechali mu len kandidátov, čiže vážnych záujemcov o saleziánske povolanie. Onedlho nato mu zverili komunitu starších bratov a niektorých mladších.

V roku 1981 nastúpil do služby provinciála don Jozef Kaiser. Otec Ivan pokračoval vo svojej službe v provinciálnej rade. Bol naďalej otvorený, iniciatívny a chcel veci hýbať dopredu. Don Kaiser, nástupca otca Andreja Dermeka, zveril otcovi Ivanovi bratov na západnom Slovensku. Ten pokorne znášal, že mu boli zo starostlivosti postupne vzatí najhorlivejší mladí bratia, ktorých zväčša viedol už od mladosti. Jedni sa pripojili k donovi Jánovi Beňovi a iní boli poslaní na východ, aby sa tam mohla rozvinúť plodná pastoračná činnosť.

Vtedy sa z bezpečnostných dôvodov bratia z Bratislavy a blízkeho okolia stretávali dvakrát mesačne: časť komunity na Jahodníku a časť v Mikuláši.

Otec Ivan im bol starostlivým predstaveným. Na stretnutia mladých bratov pozýval každé dva-tri mesiace aj starších bratov mimo komunity, aby sa spoznali s mladšími a povzbudili sa navzájom. Za bratmi, ktorí boli na vojenčine, chodil aspoň dvakrát do roka.

Našiel si čas aj na týždeň spoločnej dovolenky so zverenými spolubratmi na Roháčoch.

V roku 1985 sa bratislavská komunita, ktorú mal otec Ivan na starosti, rozrástla až na 25 klerikov a kňazov. Snažil sa nebyť pre nich pohoničom, ale radcom. Nie Ivanom Hrozným – ako sa o sebe niekedy neľútostne vyjadroval –, ale skôr Valentínom Dobrotivým, aj keď sa mu to nie vždy darilo. Otec Ivan mal svoj štýl, taký záhorácky, ktorý každému nesadol. Ako dobrému organizátorovi mu vždy veľmi záležalo na tom, aby bol vzácny čas bratských stretnutí dobre využitý.

Do jeho programu sa zmestilo všetko: vážne aj veselé, práca duchovná i fyzická, ale aj čas na oddych.

Energicky dbal na bezpečnosť pred „tajnými“, takže túto veľkú skupinu plnú života eštebáci neobjavili počas celých päť rokov, čo ich mal na starosti. Stále ešte bol platný trestný zákonník o marení dozoru nad cirkvami. Napríklad za jednu tajne odslúženú omšu boli dva roky väzenia, o organizácii stretaní ani nehovoriac. Za tie sa robili ešte aj v osemdesiatych rokoch procesy.

V tomto roku prišli pôsobiť saleziáni na podnet jedného zo starších spolubratov aj do Senice. Otec Ivan mal z toho veľkú radosť. Zodpovednosť za bratskú komunitu oblasti Bratislava a okolie mu vzali v roku 1987 a zverili ju mladším silám. Zväčša tým, ktorých od počiatkov priviedol do Spoločnosti on sám.

Ani s odstupom času však nemožno dostatočne oceniť skutočnosť, že hoci otec Ivan zorganizoval nespočetné množstvo stretnutí, obnov, duchovných cvičení, nikdy jeho skupinu polícia nepristihla. Z jednoduchého dôvodu: bol premyslene opatrný.

Udržiaval všetkých na stretnutí v bedlivosti, pohotovosti i nenápadnosti. Keď bolo treba, tak hocikoho aj priamo upozornil. Veď dôsledky prezradenia by boli ďalekosiahle nielen pre každého účastníka, ale aj pre širšiu Saleziánsku rodinu. A veru, keď sa stretne kopa mladých ľudí, udržať ich v potrebnej disciplíne nebolo nikdy jednoduché a zároveň dôležitejšie ako vtedy. Bola otázkou prežitia, bytia alebo nebytia. Preto tieto okolnosti neraz vedeli otca Ivana vyprovokovať k prísnemu napomenutiu, ktoré však zabralo.

Ani v poslednej dekáde svojho života neoddychoval. Organizoval veľké katechetické kurzy pre potrebných učiteľov náboženstva, prednáškami pomáhal na bohosloveckej fakulte v Bratislave i v študentáte v Žiline, pracoval ako kaplán a neskôr i ako farár. Bol poverený aj službou miestneho predstaveného v Bratislave-Trnávke. A popritom naďalej spovedal, viedol duchovné obnovy i duchovné cvičenia.