Keďže otec Ivan vyučoval na gymnáziu v Senci, kde bola väčšina dievčat, venoval sa aj im, čo bolo v tom období prevratné. Podobne ako sa horliví chlapci rozhodli zasvätiť Bohu v saleziánskom povolaní, aj dievčatá túžili po darovaní sa Bohu a po apoštoláte s mládežou. No na rozdiel od saleziánov, ktorí už mali rozbehnutú tajnú formáciu nových členov a otec Ivan ich posielal ďalej, dievčatá museli čakať a ostať v jeho duchovnom sprevádzaní. Situácia Dcér Márie Pomocnice (FMA) bola totiž v začiatkoch totality kritická. Sestry žili roztrúsené v rôznych sústreďovacích táboroch, neskôr boli niektoré nútené žiť pri rodičoch alebo individuálne. Až keď sa opätovne začali do Inštitútu hlásiť nové povolania, slovenské sestry dostali roku 1974 od generálnej matky z Ríma dovolenie na ich tajnú formáciu.

Myšlienka obnoviť Inštitút dcér Márie Pomocnice na Slovensku žila v otcovi Ivanovi už od roku 1969.

K jej konkrétnej realizácii však došlo až po roku 1975, keď sa začal intenzívne venovať prvej nádejnej skupine povolaní k Dcéram. Postupne od roku 1978 každý rok niekoľko dievčat od neho začalo noviciát v Inštitúte dcér Márie Pomocnice. K nim sa pripájali aj dievčatá od iných kňazov zo Slovenska.

V roku 1979 sa otec Ivan zriekol sprevádzania prvých FMA od neho, ako aj noviciek. Mal od provinciála inštrukciu nemiešať sa do duchovného vedenia Dcér, aby sa naučili stáť na vlastných nohách. Otcovi Ivanovi to nebolo ľahké prijať, lebo bol presvedčený, že v začiatkoch potrebujú viac starostlivosti. Tak sa od roku 1980 venoval intenzívnejšie kandidátkam FMA.

Časom predstavení otca Ivana pochopili, že ešte je skoro ponechať sestry samy na seba, a poverili ho, aby im pomáhal. Keď otec Ivan videl, koľko sa prvé sestry za ním poväčšine každé dva týždne nacestujú najmä z Bratislavy do Šamorína na svätú spoveď a stratia tým veľa vzácneho času po každodennom civilnom zamestnaní na plný úväzok, zostával v Bratislave k dispozícii tým, ktoré sa chceli prísť vyspovedať.

Bol vždy ochotný sestry aj ich predstavené vypočuť alebo im v zložitých časoch a situáciách poradiť. Keby pre ne okrem počúvania nebol nič iné urobil, aj tak urobil pre Inštitút veľmi veľa.

Od roku 1982 robil otec Ivan systematicky duchovné obnovy pre všetky komunity FMA. Použil nové, rozšírené vydanie teológie rehoľného života podľa saleziána Josepha Aubryho s podstatnými aspektmi zasvätenia. Značil si každú tému a skupinu, čiže komunitu, do ktorej patrilo viac skupiniek podľa miesta bývania, aby s ani jednou skupinou nevynechal niektorú časť. Boli to veľmi silné prednášky o základoch rehoľného života, ktoré sa zvyčajne konali v Plaveckom Mikuláši. Tento cyklus prednášok pre každú komunitu sestier zvlášť trval takmer dva roky.

Už od roku 1982 pod vedením a dohľadom otca Ivana začali sestry robiť duchovné cvičenia pre dievčatá. Bola to veľká dôvera a zároveň plodný novátorský krok. Odvtedy rok čo rok robili duchovné cvičenia pre mladých aj ony. Chceli tak odbremeniť bratov, ktorí sa sústredili na kňazskú službu spovedania a slávenia svätých omší.

Keď sa otec Ivan stal provinciálnym radcom pre Saleziánsku rodinu, začal chodiť na pracovné stretania sestier FMA, kde na stretaniach počúval veci predkladané na riešenie a vyjadroval sa k nim, keď sa ho pýtali na mienku predstavené sestier. Ako prejav vďačnosti sa sestry, ktoré práve bývali na bytoch v Šamoríne, i naďalej striedali v starostlivosti o otca Ivana. Pomáhali mu s nákupmi či s upratovaním alebo praním.

V roku 1984 robil otec Ivan po Slovensku s nadšením „turné“ s filmom o Márii Mazzarellovej, ktorý predtým za pomoci saleziánov spolupracovníkov amatérsky, v provizórnych podmienkach dabovali sestry v jednej rodine v Senci. Film mal v celej Saleziánskej rodine na Slovensku veľmi dobrý ohlas. Od septembra 1987 otcovi Ivanovi vzali oficiálnu zodpovednosť za sestry FMA.

Onedlho po zriadení prvého verejného noviciátu v roku 1990 tam spolu s donom Kaiserom na Pannu Máriu Ružencovú posvätili prvú pototalitnú kaplnku. Rád chodil spovedať aj do ostatných formačných domov, z ktorých mal veľkú radosť. S dovolením svojich predstavených v roku 1991 sprevádzal prvé novicky na ceste okolo Slovenska po všetkých sesterských komunitách.

V auguste 1992 sa so sestrami zúčastnil na autobusovej púti v Mornese, ktorá bola spojená aj s duchovnými cvičeniami. Mohol sa tak zúčastniť na skladaní sľubov prvých slovenských FMA formovaných po totalite.

O každú sestru sa zaujímal, aj o tie celkom prvé či každú novú a bol pre ne hneď morálnou autoritou. Vedel charizmaticky vzbudzovať nové povolania aj u neznámych dievčat. Enormne zaťaženého podmienenosťami doby, spoločnosťou i službou Saleziánskej rodine ho tento nápor predsa len nezlomil. Neprestával povzbudzovať a pomáhať, kde sa dalo. Výrazne tak pomohol premostiť včerajšok Inštitútu dcér Márie Pomocnice s jeho zajtrajškom.