Aby sa stopa nestratila

65. výročie kňazskej vysviacky dona Ivana Grófa

V pastoračnom centre pri farskom úrade v Senci sa 9. novembra konalo milé stretnutie. Po svätej omši sme boli spomínať na nášho pána profesora Ivana Grófa.

Naša pamiatka bude žiť vtedy, ak sme si ju svojím životom zaslúžili. (Plínius)

Táto pravda viac ako o mnohých iných platí o našom pánovi profesorovi.

Keď v roku 1957 nastúpil učiť matematiku a fyziku na vtedajšiu SVŠ, vzbudil zvedavý záujem študentov, ich rodičov aj kolegov. Bol to vyrovnaný pohodový učiteľ, väčšinou usmiaty, ktorý si rýchlo získal dôveru študentov, lebo ich predovšetkým vychovával. Bol dôsledný, vždy pripravený, učil názorne. Mali sme fúru známok. Keď nám odpoveď nešla, podsunul nápovedu. Známky zaokrúhľoval vždy k tej lepšej. Bol vynikajúci pedagóg, mal pre nás pochopenie, vždy sa zaujímal o naše problémy a pomáhal nájsť riešenia, vždy mal pre nás čas. Mohli by sme povedať „učiteľ roka“, ale…

Iba zdanlivo odbočím.

Hovoríme o období, keď sme pravdu poznali len z novín Pravda a z rozhlasu po drôte. Svet bol čierno-biely. Ak mal niekto veľký záujem, hľadal muziku na Rádiu Luxemburg a počúvanie vysielania stanice Slobodná Európa bolo trestné. U vnímavých ľudí bol smäd po informáciách nenaplnený. Nebolo v záujme vtedajšieho zriadenia mať informovaných rozhľadených ľudí. Tí by „ich“ mohli preskočiť a každý takýto človek bol podozrivý.

Náš pán profesor nám okrem vzdelávania ponúkol aj duchovné rozhovory, počas ktorých nám vysvetľoval aj iné ako oficiálne pravdy. Slobodne sme sa mohli rozhodnúť prijať alebo neprijať aj jeho formáciu duchovnú, jeho súkromné vyučovanie náboženstva.

Formácia  mnohých z tých asi 300 stredoškolákov priniesla svoje ovocie. Vedenie Ivanom Grófom sa stalo kompasom na ich životnej ceste. Venoval „svojim deťom“ všetok možný čas. Organizoval výlety aj na bicykloch, stanovanie, zúčastňoval sa na lyžiarskych kurzoch, zobral nás pozorovať večernú oblohu na Slnečných jazerách a odhaľovať tajomstvá astronómie.

Od roku 1968 organizoval tzv. duchovné cvičenia, pobyty s prednáškami, turistickým programom, spevom, ale ukázal nám napríklad aj ústav pre mentálne postihnutých dospelákov, o ktorých sa starali rehoľné sestry. V roku 1968 to bolo 114 študentov v siedmich turnusoch, do roku 1971 to bolo 40 takýchto pobytov. Smeroval nás na štúdium na vysokej škole, ale aj na duchovné povolania, pripravoval aj záujemcov o manželstvo. Na duchovný stav priviedol cez 40 mladých ľudí, kňazov saleziánov, sestry FMA a možno aj stovky saleziánov spolupracovníkov.

Veľkou udalosťou bola v Senci spoločná primičná omša deviatich saleziánov zo Senca. Medzi jeho študentov patrili aj piati ďalší z okolia. Dnes pôsobia ako biskup, vikár, misionár, ako kňazi v saleziánskych strediskách a tí skôr narodení pôsobili v Azerbajdžane, Kongu, na Sibíri v Aldane, v africkom Gabone a Čade, ale aj v pastoračnej službe medzi Rómami v Nemecku. Aj pastoračné centrum budovali saleziánski spolupracovníci s využitím kontaktov v zahraničí. Spomínaná omša nám mnohým priniesla prekvapenie. Dozvedeli sme sa, že náš pán profesor je kňaz.

Od 12. decembra 1954 bol salezián a od 5. októbra 1959 kňaz.

Až vtedy sme pochopili, že v škole robil vlastne saleziánsku asistenciu. Jeho hlasné štrnganie zväzkom kľúčov nás upozorňovalo, aby sme sa „umravnili“, a tak predchádzal nutnosti použiť svoju autoritu.

Celé jeho pôsobenie v Senci, potom v Šamoríne a nakoniec na Ústave klinickej onkológie bolo pod nepretržitým „dohľadom“ ŠtB aj so zodpovedajúcimi sankciami.

Jeho príučka Cesta k Pravde vyšla ako samizdat cyklostylom v počte 2000 exemplárov a po roku 1989 bolo vydaných 20-tisíc kusov. Slúžila aj na prípravu katechétov – učiteľov náboženstva.

Posledných desať rokov svojho života už počas náboženskej slobody prežil v mimoriadnom nasadení. Organizoval, učil, kázal, bol tu stále pre nás. Do posledných síl. O rozsahu a dosahu jeho pôsobenia svedčí skutočnosť, že na poslednej ceste ho bola odprevadiť a rozlúčiť sa naplnená Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.

Ak ste dočítali až sem, viete, že na našom v úvode spomínanom stretnutí sme si pripomenuli 65. výročie jeho vysviacky. V decembri to bude 70 rokov od jeho vstupu do rehole a 11. marca 2025 to bude nedožitá deväťdesiatka. Naše stretnutie bolo radostné v tom, že mnohí sme sa roky nevideli, mnohí sme o sebe vedeli, ale sme sa nepoznali, hádali sme, kto je na pripravených fotografiách. A neušlo nám, že don Ivan Gróf má na všetkých svojich obrázkoch láskavý pohľad a milý úsmev – tak ako si ho pamätáme.

Otec Ivan, vďaka za „kompas“, všetci ťa tak po našom pozdravujeme. A ak sa bude dať, stretneme sa zas. Pripomenieme si, čo si znamenal pre nás a pre 100 rokov pôsobenia saleziánov na Slovensku. A budeme spomínať.

Aby sa nestratila stopa…

 Silvia Nádašská