v Trnave 11. júna 2021

„Neboj sa, Pán Boh stonásobne vynahradí to, čo opúšťaš.“

O Ruženke Makovej som prvýkrát počula od Helenky Danišovej FMA, jej spolužiačky a priateľky z detstva, s ktorou som dlhé roky bývala na priváte v Šamoríne. Vedela som, že Ruženka je mimoriadne schopná a aktívna osoba, ktorá sa naplno a veľmi úspešne angažuje v apoštoláte s mladými. Všetky moje informácie o nej však predčilo osobné stretnutie, ktoré sme mali v Trnave u nej doma v byte, keď sme spoločne spomínali na otca Ivana Grófa. Bolo to v jeden letný, upršaný deň, keď sa zrazu spustil prudký lejak, následne zasvietilo slnko, potom zaburácal hrom a nebo ožiarili blesky. Marta, ktorá celé stretnutie kamerovala, zmenila moju pôvodnú charakteristiku stretnutia, keď povedala svoj námet na názov videa: V jeden obyčajný deň u neobyčajnej Ruženky Makovej.

Čo kamera nezachytila

Spomienka na priateľku z detstva Helenku Danišovú

Myslím, že za tú obrovskú premenu, ktorou Helenka v živote prešla, vďačí Ivanovi. Boli sme tri priateľky a spolužiačky: Gabika, Helenka a ja. Helenka bola vždy taká utiahnutejšia a bojazlivejšia, v úzadí, my dve s Gabikou sme sa vždy tlačili dopredu. A keď mi Helenka neskôr rozprávala, ako počas formácie musela na miesto stretnutia prechádzať cez les, tak som si pomyslela, že to už nie je Helenka, ktorú som poznala. Mám pocit, že aj jej rozhodnutie ísť za povolaním a aj Ivanovo duchovné sprevádzanie mali obrovský dosah na jej zmenu. Keď mi neskôr povedala, že si urobila šoferák, tak som tomu nechcela veriť. Myslím, že prešla obrovským prerodom od ustráchaného vtáčatka k silnej žene. Helenka bola pre mňa úžasný vzor vo všetkom. Mala som pocit, že ma míľovými krokmi preskočila a ďaleko predbehla. Bola vždy milá, dobrotivá, láskavá, mala dobré srdce.

Silencium sa musí dodržiavať

Mali sme duchovné cvičenia o Troch základných témach na Roháčoch. A keď sme už mali po spovediach, všetok nepokoj z nás opadol a ovládla nás úžasná radosť. Bol tam Stanko Veselský, ktorý zobral do rúk gitaru a začalo sa spievať. Lenže Ivan dospovedal a ešte išiel s niekým von sa rozprávať. Keď sa vrátil, našiel nás spievať ostošesť. Zastavil sa medzi dverami, škaredo sa na nás kukol a začal robiť krik, že duchovné cvičenia sa ešte neskončili, že ako si to predstavujeme… Urobil s nami riadny humbug… No a ja som mu neskôr, nie vtedy na Roháčoch, povedala:

„Na jednej strane si od nás pýtaš pripomienky na svoje správanie (dávaš sa „krstiť“), a na druhej strane sa nevieš ovládnuť a poriadne nás zvozíš. Vieš vôbec, prečo sme spievali? Z nás všetko spadlo, cítili sme sa ako v nebi… aj keď sme porušili silencium. Toto keď si nepochopil, tak si nič nepochopil…“ A on hovoril: „Ja som to pochopil, ale chcel som, aby ste aj vy pochopili a si zapamätali, že všetko má svoj čas. Keď je silencium, tak je silencium, keď sa zabávame, tak sa zabávame.“

Chodiť s ním na hríby bol zážitok

Ja som sa zamilovala do hubárčenia pri ňom a odvtedy stále chodím na hríby. A moji vnuci so mnou. Takže to máme po ňom. Moji rodičia síce tiež chodili na hríby, ale to raz za sezónu. Ale on ma naučil vidieť v tom tú krásu… keď sme niečo našli, tak to dokázal ospievať. Tak teraz ja chodím na hríby aj ja a za každý hríb, ktorý nájdem, ďakujem Panne Márii.

Vtedy som prvý raz počula meno Beňo

Keď sme už vyčerpali všetky otázky a pustili sme sa do koláčikov, ktoré Ruženka napiekla, predstavila som jej Martu ako duchovnú dcéru uja Janka Beňa, čo vyvolalo aj jej spomienky – i keď nie osobné – na tohto vynikajúceho saleziána.

V Bolerázi, už keď som sa vydala, sme cez nedele v Pôstnom období organizovali kajúce pobožnosti. Púšťali sme tam nahrávku Respice finem, lebo sa to hodilo. Potom sme ešte k desiatku premietali niektoré tajomstvo bolestného ruženca a robili sme si spytovanie svedomia.

Keď sme spomínanú pásku pustili, prišiel za mnou pán farár a povedal: „To je Beňo.“ A ja: „Kto?“ Netušila som, kto to nahovoril, ale ani to, kto je Beňo, hoci sme meditovali z jeho knižiek. Potom sa pán farár spýtal: „Vy ste beňovci?“ A ja hovorím, že nie. A on nato: „No ale hento?“ „Neviem, mne sa to páči. A nehodí sa to?“ spýtala som sa, načo on povedal niečo, čomu som nerozumela: „Ale toto by ste nemali.“ „Prečo? My to máme pripravené aj na budúcu nedeľu,“ vysvetľovala som. A on: „No, ja si to najprv vypočujem.“ „V poriadku,“ súhlasila som. A keď si to vypočul, potom nám to dovolil.

Ja som vtedy prvý raz počula meno Beňo, a pritom som meditovala od neho Deň čo deň, Počuli sme slovo Pánovo, Tvoje slovo, Pane, je duch a život a všetky ostatné meditačné príručky. Potom sme pána farára zavolali na stretko, kde sme mali knihu Hovor, Pane, tvoj sluha počúva. Keď ju zbadal, nezdržal sa: „Nevyprávajte mi, že nie ste beňovci.“ Povedala som mu: „Počúvajte, pán farár, ja som v živote toho človeka nevidela. Od vás som počula, že sú nejakí beňovci. A je to niečo zlé?“ On moju otázku odbavil jednou vetou: „Je v tom veľa sily a málo lásky.“ Povedala som mu: „Pán farár, možno máte pravdu, je to silné, ale dajte nám niečo iné. Pokiaľ viem, nič lepšie neexistuje. Ak mi niečo prinesiete, budem meditovať aj z toho.“ Ale nič iné nebolo. Potom mi doniesol Perly a chléb v češtine so slovami: „Z tohto môžeš meditovať.“

V tom čase nám nikto nič lepšie nepriniesol a nevidel naše potreby. Z knihy Koncil vatikánsky druhý sme sa dozvedeli o koncile, meditácie sme si robili výlučne z jeho kníh, lebo nič lepšie nebolo.

A čo sa týka takzvaných beňovcov? Možno niektorí jeho stúpenci boli pápežskejší ako pápež a radikalizovali niektoré veci… Dobre, sme ľudia, ale ja nenachádzam chybu v tom, čo napísal.

Kardinál Korec o saleziánoch

Ešte za totality, v roku 1983, sme boli na jednom stretnutí rodín v Malženiciach, ktoré sa nieslo v duchu myšlienky: Stretnutie s biskupom Korcom. Vtedy ešte býval v Petržalke. Bol tam istý jezuita, ktorý sa pána biskupa spýtal: „Pán biskup, staráme sa o vysokoškolákov, veľa sa ich u nás premelie, ale keď skončia školu, odídu, a my s nimi strácame kontakt. Čo by sme s tým mali robiť?“ A on vtedy povedal:

„Ja to poznám. Slečna absolvuje všetky výlety, všetky stretká, všetci sa jej venujú, ale potom skončí školu, zamestná sa, príde domov z roboty, operie si blúzku a už jej deň skončil, už je unavená. Mali by ste to robiť ako saleziáni. Vy ich nevychovávate k tomu, aby robili. Vy do nich len vkladáte. V tomto súhlasím so saleziánmi a beňovcami, že treba od ľudí vyžadovať. Iba vtedy sa veci pohnú dopredu, keď sa od ľudí vyžaduje.“

Ruženka o Ivanovi

Ivan? Psychológ to bol úžasný…