VERNOSŤ JE VZÁCNA

Pri príležitosti stého výročia príchodu saleziánov na Slovensku sa na knižnom trhu objavila publikácia Sen, ktorý trvá, trvá, trvá, trvá… 100 rokov saleziánov na Slovensku. Ako prvý ma na ňu so značným sklamaním a rozčarovaním upozornil salezián spolupracovník Ivan Fendek, duchovný syn otca Ivana Grófa. Následne mi poslal svoje postrehy, lebo v záujme objektivity a pravdivosti cítil povinnosť upozorniť na informácie, s ktorými sa nedokázal stotožniť.

Nevdojak som si spomenula na príbeh s desiatimi malomocnými, ktorí prosili Ježiša, aby ich uzdravil. Z desiatich uzdravených sa vrátil iba jeden, aby sa poďakoval, čo Pán Ježiš aj okomentoval slovami: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (porov. Lk 17, 11 – 19). Som vďačná Ivanovi, že aj týmto spôsobom prejavil svoju vernosť a vďačnosť človeku, ktorý dal smer a zmysel aj jeho životu. (aš)

Niekoľko poznámok Ivana Fendeka ku knihe
Sen, ktorý trvá, trvá, trvá, trvá…
100 rokov saleziánov na Slovensku

Na strane 61 sa uvádza veta: „A predsa v istom období svojho života zostáva kvôli jednému svojmu rozhodnutiu osamotený a sklamaný.“

Zaplnená bazilika v Šaštíne v deň jeho pohrebu hovorí niečo iné. Alebo predsa? Áno! Zostal osamotený, ako býva osamotený starý, zodratý človek na sklonku svojho života, na ktorého spolubratia nemali čas a nemali preňho slovo záujmu. Ich postoj by sa dal vyjadriť slovami: „Počuli sme síce niečo o tvojom veľkom apoštoláte, ale teraz nie je na to čas, je iná doba, treba byť modernejší.“

Teda nie pre nejaké zlé rozhodnutie alebo vieroučné či iné nezhody, ale pre požiadavku: „Buďme komunita, modlime sa spolu, zdieľajme sa spolu, spolupracujme.“

Ivan mohol zostať vo svojom byte v Šamoríne tak ako viacero starších spolubratov. Ale on sa rozhodol ináč, lebo chcel žiť v komunite, tak ako to vyžadovali stanovy.

Na strana 63: Ide o odsek, ktorý sa týka jeho prepustenie zo školstva…

Po výsluchoch na ŠtB mu v januári 1972 riaditeľ SVŠ-ky v Senci dal ultimátum, aby si podal žiadosť o preloženie do Šamorína, alebo ho prepustí. Ivan si dal žiadosť o preloženie.

Ja som vtedy končil štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a dostal som od neho odkaz, aby som sa hlásil na jeho miesto. Dostal som polovicu jeho úväzku a učil som tam potom desať rokov.

Otec Ivan mal v Šamoríne silnú ochrannú ruku v osobe riaditeľky Niny Lefflerovej, ktorá bola poslankyňou Federálneho zhromaždenia. Tá mu vybavila v Šamoríne aj byt. Keď jej navrhoval, že odíde zo školy, aby jej nerobil problémy, nechcela o tom ani počuť. Cenila si, že získala kvalitného pedagóga. Až na pokyn predstavených dal v roku 1978 výpoveď a prešiel na onkologický ústav v Bratislave.

Strana 63: „To, v čom ho nedokázala zastaviť komunistická mašinéria, sa, žiaľ, podarilo jeho dlhoročnému duchovnému vodcovi Jánovi Beňovi. Ten mu pod poslušnosťou obmedzil širší apoštolát medzi mládežou.“

V 70. rokoch bola Ivanova apoštolská činnosť taká rozsiahla, že sa to fyzicky nedalo zvládať. Chodievali sme k nemu na duchovné vedenie my, jeho bývalí žiaci, ale katechizoval aj nových. Preto prišlo rozhodnutie, že na duchovné vedenie k nemu budú môcť chodiť iba tí, ktorí viedli hlboký duchovný život a katechizovali aspoň troch mladých. Aj tak v jeho duchovnom vedení a formácii zostalo viac ako stovka mladých.

Koncom 70. rokov predstavení SDB rozhodli o oživení života saleziánskych spolupracovníkov. Na východe sa im venoval Lojzko Špaldoň, v strede Václav Kocian a na západe Ivan.

Pri jednej príležitosti, myslím, že to bolo pri skladaní prísľubov, nám otec Andrej Dermek, do rúk ktorého sme skladali prísľuby, povedal: „Keby bolo na Slovensku viac otcov Ivanov, tak sa nebojím o osud slovenskej mládeže.“

Strana 64: „Dôvera k Beňovi rástla po každom rendiconte….“

Neviem, v akom kontexte a v akom časovom období bolo toto vyjadrenie. Ale od samého začiatku duchovného života sme boli vedení k dennému rozjímaniu nad Svätým písmom. Na Slovensku okrem Beňových meditácií (Deň čo deň, Počuli sme slovo Pánovo, Hovor, Pane, tvoj sluha počúva) nebolo nič. Aj duchovné cvičenia boli od Janka Beňa. Takže za kým sa dalo ísť?

K  jeho knihám sa vyjadril aj Mons. Marián Gavenda v brožúrke Odkaz tajnej Cirkvi, ktorá vyšla v edícii Viera do vrecka č. 74 z roku 2017 (najmä strany 21 – 25).

Okrem iného je tam aj táto informácia:

„Za najsystematickejšieho protagonistu života zo Svätého písma treba kvôli historickej objektivite považovať saleziána Jána Augustína Beňa. Trojica meditačných príručiek – Mon Calepin: Deň čo deň; Adam Faudenom: Počuli sme slovo Pánovo a Silvester Bajan: Hovor, Pane, tvoj sluha počúva – ručne prepisovaných, ilegálne rozmnožovaných alebo prenášaných z početných vydaní Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme tvorila najširšiu základňu života podľa Svätého písma. Osobnosť Jána Augustína Beňa a jeho skupín („beňovci“) sa v istom čase vnímala ako kontroverzná a táto téma nie je zatiaľ objektívne spracovaná.“

Nestretol som sa s človekom, ktorý mal takú úctu a poslušnosť voči predstaveným, teda aj k otcovi Andrejovi Dermekovi, ako otec Ivan. A tiež ako starostlivo vyberal, čo nám ponúkne na cestu duchovného života. Pri výbere nepozeral, od koho je literatúra, ale čo je pre nás užitočné.

Na jedných duchovných cvičeniach nám prečítal stať z klepanice o výchove v rodine od Janka Beňa. Bola to modelová situácia, ako do jednej rodiny prišla návšteva, muž a žena, nezosobášení. Ako sa priblížil večer, domáci požiadali návštevu o odchod. Otec Ivan sa nás spýtal na názor. Všetci sme mlčali, nevedeli sme zaujať stanovisko, iba moja manželka povedala, že jej v tom chýba láska. Otec Ivan jej dal za pravdu a táto knižka sa medzi nami nešírila.

3. obrázok:
List sestre Márii Bartovej o vymenovaní Ivana Fendeka
za koordinátora materiálov a svedectiev zo života Ivana Grófa
(J. E. Mons. Vladimír Fekete SDB, apoštolský prefekt a titulárny biskup municipský, Baku, Azerbajdžan)

Kto bol otec Ivan Gróf?

Horlivý salezián, verný syn dona Bosca, ktorý poslúchal a mal v úcte predstavených. Nikdy nefrflal, keď ho prekladali na iné miesto. Všade pôsobil naplno. Nevzďaľoval sa od bratov, zato niektorí spolubratia sa vzďaľovali od neho, pretože žil a dôsledne dodržiaval stanovy Spoločnosti.

Dejiny by sa nemali ohýbať. Treba ich objektívne spracovať. Veľkou prekážkou pri hľadaní pravdy však bývajú predsudky.

Post scriptum

Časť o spolubratoch a ich vzťahu k otcovi Ivanovi som chcel povedať na pohrebe v Šaštíne. Nebolo by to tam vhodné, ako sú nevhodné úvahy a domýšľania autora v knihe Sen ktorý trvá. Históriu treba skúmať objektívne a nie s dopredu určeným záverom!

Na záver

„Otec Ivan mi bol skutočným duchovným otcom. Keď som niekedy v 90. rokoch cestoval v aute s jedným mladým saleziánom, vravel mi, že analyzujú jeho metódy apoštolátu. Odpoveďou nech mu je nadpis knihy od Dášky Kráľovej FMA: Mal nás rád.“

Ivan Fendek, salezián spolupracovník, ktorý s otcom Ivanom prežil 35 rokov od prvej triedy SVŠ v roku 1964 až po jeho smrť a ktorý mu je vďačný ako za ľudskú, tak aj za formáciu duchovnú.