ZLATÉ ČASY R.O.H.

 Na úvod

Keď don Vladko Fekete odchádzal na misie do Azerbajdžanu, pri spomínaní na chate v Zuberci povedal:

„Janko, tu je pero a zošit, napíšte to…“

Vtedy sme ešte chodili do roboty, starali sa o dom, záhradu, chatu a akosi nebol ten správny čas. Kládli sme si aj otázku… koho to zaujíma…

Ale prišiel čas, keď sme zistili, že na Roháčoch, ako sme si to familiárne pomenovali, všetci, ktorí tam boli, mali krásne zážitky, ale vlastne nikto nevie, ako to bolo „naozaj“. A tak keď nás sestričky požiadali o osobné svedectvo o spolupráci s donom Ivanom Grófom, uvedomili sme si, že Roháče sú jednou dôležitou kapitolou jeho života a pôsobenia na mládež a že máme výnimočnú možnosť opísať kus cesty, ktorú nám bolo dopriate prejsť spolu s týmto naším vzácnym priateľom.

O to viac, že sa nám akosi stále ťažšie darí nájsť udalosti na časovej osi. A aby sa nestratila „stopa“.

Ako sa to začalo

Janko bol na školskom výlete so svojimi gymnazistami vo Vrátnej doline a odtiaľ robili výlety. Tak sa dostali aj na túru do Roháčov. Ivan robil tiež pedagogický dozor a ako zdravotník bol s nimi Marián P., ktorého strýko mal už vtedy chatu, ale na Oraviciach. Tento kút Slovenska im natoľko učaroval, že začali koketovať s myšlienkou mať „čosi vlastné“. Janko sa venoval aj jachtingu a z pretekov z Oravskej priehrady poznal MUDr. Vendelína Ťažandláka, ktorý spolu so synom chodili na jachtárske preteky na naše Senecké jazerá.

Na Veľkú noc sme šli z kostola a pozdravili sme Venda, ktorý sa najprv zľakol, kto ho mimo Dolného Kubína spoznal, ale keď sme sa zvítali, jeho prvá otázka bola:

„A vy môžete chodiť v Senci verejne do kostola?“ Odpovedali sme, že nemôžeme, ale chodíme… to by sa vraj v Kubíne bez následkov nedalo…

Slovo dalo slovo a Janko nadhodil, ako sa mu na Orave páčilo a že začali hľadať možnosť postaviť si tam chatu. Nato dostal odpoveď, že on tam už stavia a vie o parcele na predaj. Získali sme kontakt a po porade v rodine a získaní pôžičiek – lebo vtedy sme už stavali dom – sme sa rozhodli pozemok kúpiť. Janko si dal vyhotoviť dohodu o odstúpení pozemku pánom Otom P., ktorý bol na gymnáziu tajomník, odcestoval na Oravskú priehradu za Vendom, ktorý ho skontaktoval s majiteľom parcely. Boli si ju pozrieť a na Obecnom úrade v Zuberci podpísali predaj a kúpu. Bolo to 24. augusta 1972.

Oldomáš boli zapiť na Zverovke, kde Janko aj prenocoval, a keď išiel na prechádzku, z neďalekej chaty horskej služby sa na neho ráno vyrútil vlčiak, celý rád, že má konečne spoločnosť. Vyskočil mu na plecia, pooblizoval ho, do jelenicovej bundy vysušil rannú rosu a spokojne odbehol. Keď na to Janko spomína, nezabudne povedať, že sa ešte azda nikomu tak milo neprihováral, ako práve tomuto psovi.

Do akcie sa zapája aj Ivan

Ďalší krok bol osloviť spoluinvestorov. Tu sa začali nenápadné problémy. Obaja, Marián P. aj Jozef D., si práve odkrúcali vojenskú prezenčnú službu. Keď sa Janko porozprával s Ivanom o tom, ako pokračuje s chatou, rozhodol sa, že sa tam pôjde pozrieť. Odviezli sme sa na Oravu, poprechádzali sme sa v doline, kde práve prebiehala žatva a obilie bolo postavané na políčkach do „nemcov“, ako Oravci volajú snopy.

Aj Ivanovi učarovala lúka celkom pod horou, dosť ďaleko od dediny aj iných chát, a ponúkol sa, že do toho pôjdeme spolu.

Dohodli sme sa na pomere spolufinancovania a pozreli sme si rozostavané objekty v doline. V stavebnom povolení bola podmienka, že stavba má byť na pôdoryse šesťkrát osem metrov vysokohorského typu, čomu vyhovovala chata typu Javorina.

Stavať takmer 300 km od domova by bola fuška aj dnes, ale mladosť a motivácia urobili veľa. Hneď na jeseň sme objednali u Venda Ťažandláka drevo. Rodičia jeho manželky mali súkromnú horu, on si bol pomerať potrebné rozmery na chatke, ktorá bola už rozostavaná, a stretol sa tam s jej majiteľom, vtedajším polesným Vladkom Slimákom, ktorý býval vtedy v poslednom dome v dedine v byte lesnej správy. Drevo bolo treba vyťažiť pred zimou, aby vymrzlo a mohlo sa na ďalšiu sezónu použiť. Pod chatou bolo treba urobiť podpivničenie, vykopať kus svahu a urobiť betónové základy a plochu nad pivnicou.

Patálie so štrkom

Štrk na Orave bol rovnako úzky profil ako mandarínky a jediné stavebniny boli v Tvrdošíne alebo po ceste v Oravskom Podzámku. Preto Janko vybavil u Lola Stančáka, ktorý pracoval na železnici, odvoz z jazera v Senci vyťaženého štrku železnicou do Podbiela. Jeho preprava a uskladnenie v zime boli dohodnuté cez predchádzajúceho majiteľa do Jednotného roľníckeho družstva (JRD) v Nižnej.

Keď 3. novembra Janko s bratrancom Štefanom prišli na škodovke požičanej od Jankovho krstného otca, zistili, že vagón so štrkom je ešte v Kraľovanoch. Vrátili sa a začalo sa pátranie.

Nákladný vlak na Nižnú bol už zostavený, ale bez nášho štrku. Keď kompetentný výpravca dostal 50 korún, začali na koľajniciach presuny ako na šachovnici. Za krátky čas bol vlak znovu poskladaný a štrk prišiel do Podbiela, kde ho bolo treba pomocou nakladača preložiť na nákladiaky a odviezť do Nižnej. Tam prezimoval, len keď poň chlapci na jar prišli, kopa bola pomerne zmenšená, načo náš dobrodinec povedal: „Prepáč, Janko, neustriehol som ho.“

Vzácni pomocníci

Koncom zimy sme odviezli našu stavebnú šopu. Odvoz nám zabezpečil môj krstný otec Karol Haring. Pracoval v Rašelinových závodoch a zo Suchej Hory vozili rašelinu na spracovanie do Bratislavy. Na spiatočnej ceste boli autá prázdne a to sme využili na transport šopy a vecí, ktoré už na našom dome nebolo treba. Cez jarné prázdniny išli šopu postaviť Janko a Jarko Trubač. Ivan požičal škodovku.

Keď tam prišli, bolo asi 20 cm nového snehu. Nedalo sa nič robiť, len odkopať sneh, ukotviť rám šopy v polozamrznutej zemi a šopu postaviť, ako sa dalo. Drevo už bolo objednané, ale bolo treba šalovací materiál a podpery. Zas pomohol lesník Vladko. Na otázku, kde by sme to mohli zohnať, zavolal cez ulicu do náprotivného domu: „Kurcin, nemáte na predaj červené dosky?“ Červené dosky boli také, ktoré boli narezané z chorého stromu. U pána Kurcinu ich bolo nad šopou naukladaných na niekoľko stavieb. Ale problém boli platby. U Oravcov prevládal názor, že na dolniakoch je jednoduché obstarať obilie či kukuricu, a tak dal požiadavku výplaty v naturáliách.

Ale bez ohľadu na to sme spoznali jedného nesmierne pracovitého, ochotného, zručného a žičlivého človeka. Jeho dom sa neskôr stal pre nás tak trochu základňou.

Aj tak sa dá

Pokračovalo sa nákupom cementu, armovacieho materiálu a zohnaním ôsmich metrákov kukurice. Keď bolo všetko pokope, priateľ Vendo poradil, že z Dolného Kubína sa do Bratislavy vozia súčiastky a naspäť ide auto prázdne. Aby bolo vyťažené, objednali sme si odvoz nášho materiálu. Všetko šlo hladko. Náš materiál bol naložený prvý. Potom bral demižóny s vínom z Modry a po ceste ešte aj malotraktor. Po ceste sa vyložil traktor aj víno. Čas riadne pokročil a pán vodič povedal, že teraz je už neskoro ísť do Zuberca, a preto: „Prenocujeme u nás v Lokci.“

Pristáli a vodič pán Michalica zobudil manželku. Tá postavila na stôl chlieb, mlieko a syr a opýtala sa, kde bude spať Janko. Janko mal so sebou spacák a počítal, že na sene, ale pán Michalica žoviálne zahlásil: „No predsa s mladými.“ Na manželskej posteli sa mladý muž pošuchol viac do prostriedku a urobil Jankovi miesto. Ten driemal, len pokým nesvitlo, a potichu sa vytratil na prechádzku. Keď sa vracal, pán Michalica už pobehoval okolo nákladiaka za asistencie mladíka. Keď sa Janko opýtal, kto to je, odpoveď bola: „Veď ste pri ňom spali.“ Mladý muž pomohol roztlačiť auto a misia na chatu bola úspešne ukončená.

Stavba základov

Nasledovali základy. Na novom Ivanovom aute sa odviezli Jožko Skalný, Janko a Jankov brat Laco spolu s nakúpenými krompáčmi, lopatami a proviantom, ktorý ako obvykle nachystala moja mamička.

Spali vo Vlkolínci u Stanka Trnovca. Kto tam bol, vie si predstaviť, ako vyzeral výstup v takto naloženej škodovke. Do smiechu im prestalo byť, až keď Jožko vytušil poruchu a prikázal chlapcom vystúpiť. Presuny do Vlkolínca sa vtedy robili po starej ceste cez Kvačany. Aby bol využitý čas, obyčajne sa v aute modlili ruženec, čo vzhľadom na okolnosti bola „modlitba nad priepasťou“. V trojici vykopali základy pod chatu asi 40 cm hlboko až na skalu. Aj bez hliny, ktorá bola vykopaná z priestoru pivnice, toho bolo toľko, že vznikol násyp a plošina pod terasou.

Vendo, ktorý bol práve na prechádzke s manželkou, si neodpustil: „Čo, dolniaci, prišli ste hory likvidovať?“

Betónovanie základov už pomohol zabezpečiť aj Jožko Sobota, ktorý mal na starosti učňov v Námestove. Na lúke pod chatou sa miešal betón, voda sa nosila z potoka, z kameňolomu na hrebeni nad chatou sa vozili skaly. Vymiešaný betón dvaja vozili na fúriku, jeden tlačil, druhý ťahal.

Keď to na susednej chate videl brat majiteľa, prišiel sa opýtať, kto vie robiť s koňom. Jediný sa odvážil Dano Pravda. Biela kobylka potom významnou mierou prispela k uľahčeniu práce.

Prácu zrýchlilo aj to, že druhému susedovi zvýšili doma vyrábané škvárové kvádre a bol ich ochotný predať. Bolo postavené čelo a boky základu chaty a pokračovalo sa šalovaním deky v réžii Jožka Sobotu. Pri armovaní sa zistilo, že železo, ktoré tam bolo privezené, je nemožné ohýbať ručne, lebo je hrubé, preto Jožko Gazda, ktorý mal zrušený štátny súhlas a pracoval v skanzene, poradil, aby sa terasa robila len meter široká. A tým bol problém zažehnaný. Do platne sa vložili aj úchytky z pásového železa na ukotvenie zrubu. Po zabetónovaní platne bolo treba betón polievať. Janko nahovoril Ferka Kurcinu, ktorý mal vtedy asi osem rokov, že tam vždy zabehne a za odmenu dostane čokoládu. Ferko pristal, ale keď sme po týždni prišli a pýtali sa mamy na polievanie, priznala, že bol len raz. Na betóne sa vyhrievali vretenice a Ferko odmietol s nimi spolupracovať.

Bojové podmienky v kuchyni

Pred stavbou zrubu odcestoval Janko rýchlikom vopred. Jožko Gazda mu požičal motorku Pionier, aby bol mobilný. Domácu paniu som mala robiť ja a pomáhať mi mala švagriná Eva. S mamičkou sme nachystali polotovary pre majstrov, všetko naložili v Senci na expresný autobus, ktorý nás vyložil večer v Podbieli. Nabalené sme boli riadne: demižón, taška so stravou, osobné veci a ešte aj kusisko medeného plechu. Keď to vodič v Podbieli vykladal, cestujúci sa pozerali, koľkí vystúpia. Asi sa čudovali, že len my dve.

Bývali sme na chate u Venda a kuchyňu sme si zriadili v šope na vreckách s cementom.

Prvý vlastný gól bol, že nám skvasilo mleté mäso vo fľašiach, ktoré sme mali na fašírky. Prežila len zasterilizovaná bravčovina. Dohoda s tesármi, ktorých nám tiež dohodil Jožko Gazda zo skanzenu, bola: „S kostom na deň 200 korún, bez kostu 250.“ Ako mladá gazdiná som sa zľakla variť pre štyroch tesárskych majstrov, pomocníkov aj nás, a tak sme sa dohodli: „Bez kostu.“

Nové technické zručnosti

V piatok sa malo začať stavať a my na stavbe ani triesku. Janko volal Vendovi, čo je s drevom. Odpoveď bola: „Však staviame až v piatok.“ Drevo bolo vo štvrtok na píle popílené, naložené a v piatok skoro ráno, keď sme šli z nocľahu, sme pri stavbe našli na chlebníku skrúteného pána Kurcinu. Deň predtým boli v Habovke hody a on sa priznal, že trocha koňakovali… A z cesty sme počuli hrmot nákladiaka s drevom na celú hrubú stavbu chaty. Kým sa drevo systematicky vykladalo, prišli aj tesárski majstri. Zlatí chlapi bratia Zúbekovci, pán Tekeľ a ešte jeden, Lojzo, ktorého priezvisko sme zabudli. Zadelili si robotu. Janko a pán Kurcin sedeli obkročmo na brvne a dvojchlapovým hoblíkom opracovávali lícnu stranu.

Janko, nezvyknutý na tento typ pohybu, si odpracoval svoje asi doobeda. Potom sa nad ním zľutovali a vystriedali ho. Ale svalovicu má aj teraz, keď si na to spomenie.

Keď sa chystal materiál, Janko sa opýtal, koľko a akých klincov má kúpiť. A odpoveď? Veď žiadne, zrub sa predsa zatesáva a neklincuje. S časom obeda som bola zvedavá, čo to je kost… Majstri si z triesok založili malý ohník, vybrali hrubý krajec chleba a slaniny, ohriatu slaninu okvapkali na chlebík a bolo. Janko ponúkol k obedu rizling z pivnice pána Alexandra Frča, ale majstrov neohromil, u nich sa vraj pije borovička. Ale postupne sa zľutovali a na druhý deň na rovnakú otázku už odpovedali, že borovičku, a zapíjať budú rizlingom. Zrub bol postavený za piatok a sobotu, v nedeľu sa nerobilo, pondelok robili strechu, nabíjali latovanie a prikryli izolačnou lepenkou. Počasie nám prialo a my sme sa hrdo z podhľadu z lúky pozerali, ako sa dielo podarilo.

Vysokoškoláci to predsa musia dokázať!

Na nasledujúcej brigáde bolo treba dokončiť strechu. Klampiarsky majster Urban s pomocou aj Vladka Feketeho položil na strechu vlnitý plech. Potom bolo treba obložiť okraje strechy ohýbanými dielmi, ale beda, boli „sená“. Majster Urban vytiahol chlapcom ohýbačku, ukázal ako a povedal:

„To by bolo, aby to dvaja vysokoškoláci nedokázali.“ A tak chlapci poohýbali, pán majster založil a strecha bola hotová. Málokto sa môže pochváliť, že na streche jeho chaty pracoval budúci biskup.

Ďalší akurátny majster na chate bol Aurel Menke. Osadil zárubne, vymuroval priečky, do základov komína položil agnuštek a muroval. Na komín bolo treba špeciálne tehly, ktoré sme, samozrejme, nemali. Ale zostali susedovi chatárovi Slimákovi, ktorý nám ich rád predal, a tak nebolo treba veľa platiť za dovoz. Aj tu sa ukázalo, ako po kvapkách dostáva stavba zásahy „zhora“. Budovanie komína bolo na dlhé rozprávanie. Musel sa stavať na etapy a vždy, keď chlapci požičiavali auto od Ivana, že idú pokračovať v stavaní komína, Ivan len krútil hlavou. Ale oprávnene to trvalo dlho.

Vždy, keď sa minul piesok, bolo ho treba niekde v potoku vydolovať. Odvtedy si pamätáme Relovu hlášku: „Takéto biedne materiálové zabezpečenie som ešte nezažil.“ Ku cti mu však slúži, že je to jediný komín v doline, ktorý sa dodnes nerozpadol.

Pomaly sa to rysuje

Hoci sme nepočítali s tým, že v doline bude elektrina a nakúpili sme propán-butánový varič a lampu, nakoniec boli v doline urobené elektrické rozvody. Tak nastúpil náš rodinný priateľ Laco Magyar, majster všetkých remesiel, a urobil základné elektrické rozvody. Chata prežila zimu a v roku 1974 sme postupne zabudovali okná, dvere, okenice, dokončila sa elektrina. Vtedy už bol hlavný šofér Paľo Méry, ktorý spolupracoval s Ivanom už v Bratislave a mal možnosť používať áviu. Prízemie na chate bolo izolované heraklitom, pán Kurcin natĺkol podlahy, a keď už boli aj dvere, postupne sa chata začala využívať. Obklady na poschodí sú zo sololitu. Ten bol prepravený na miesto činu pri príležitosti školského výletu vtedajšej I. A v autobuse. Po obložení poschodia Sobotovci natĺkli podlahu aj do podkrovia. Žiaľ, použili dosky určené na obklad stien, a tak je tam dodnes „plávajúca podlaha“.

Vykurovanie chaty bolo pôvodne len krbom a malou pieckou, ktorú vyradili Jankovi rodičia. Aj šamotové tehly bolo treba zohnať. Ako vždy, u Vladka Slimáka sa našli prebytočné. Na uzavretie komínového priestoru sa nám podarilo zohnať medený plech cez suseda Laurenčíka, ktorý pracoval v Kovohute v Mokradi. Vydržal až do likvidácie krbu, ktorý pri vetre „z nášho kopca“ nemilosrdne vyháňal dym do chaty. Keď sme ho potom odviezli do zberu, získali sme zaň sedemtisíc korún, čo bol dobrý príspevok na údržbu chaty. Pri stavbe krbu bolo treba nocovať, raz aj na Hutách u Jožka Gazdu. Chlapcom, ktorí prišli po robote už potme, opatrne otvoril a postaral sa o nich. Stretli sa tam s pánom, ktorého sme neskôr spoznali ako tajného biskupa Jána Korca. Pri inom nocľahu sme cestou na Huty stretli voz ťahaný koníkom – na voze so spiacim pohoničom. U Jožka sme sa navečerali, počudovali sa kope do guliek zmotaných papierov v krbe, uložili sa spať a začuli z cesty klopkanie koníka. Práve priviezol svojho majiteľa zo Zuberca na Huty sám, popamäti…

Nocľahy boli vždy zaujímavé. Keď sa spalo u Kurcinov, chlapi dostali gauč v obývačke a Jožko Skalný bol pridelený k malému Ferkovi.

Ten, keď sa v noci zobudil, vybehol na dvor, vybavil, čo bolo treba, a s mokrými nohami šup naspäť pod perinu…

Aby neutekalo teplo z prízemia, bolo treba uzavrieť schodisko. Škoda, že vtedy nebolo video, lebo debatu medzi dvoma fyzikmi (Grófom a Sobotom) o sklápacích dverách so závažím a protiváhou bolo treba zaznamenať. Nakoniec ktosi vymyslel obyčajné zasúvacie dvere, ktoré výborne poslúžili.

V roku 1976 sme na inzerát našli v Bratislave akumulačné kachle. V rodinnom dome pod Slavínom naložili na áviu kachle a Janko poslal telegram Julovi Bebejovi: „Vezieme akumulačky, čakaj nás s vozom.“ Keďže nebolo napísané kde, Julo zostal doma, tak poňho museli zabehnúť. Traja naložili tieto keramické kachle na voz a modlili sa, aby to koník vytiahol a voz sa v kopci neprevrátil.

Postupne sa chata zariaďovala podľa potrieb pre pobyty. Prične, epedá a stolčeky vyrobil pán Viliam Knap, domáci Ivana. Prepravili sme ich na Oravu expresným autobusom, ktorý odchádzal zo Senca ráno o štvrť na päť: drevo v priestore pre batožinu a epedá opreté pri stredných dverách.

Najlepšie informácie získaš v krčme

Najlepšie sa veci vybavovali v dedine v krčme, ktorú vtedy volali U plavčíka, asi že bola nad potokom.

Raz Ivan čakal Janka v aute vonku a sledoval, ako ženy chodili nakúkať, či ten ich je ešte tam. Keď sa im už zdalo dlho, poslali po gazdu niektoré z detí, lebo sa nepatrilo ísť žene do šenku…

U Plavčíka sa pri jednej debate Janko dozvedel, že:

„Veď vy tam máte vodu. My, keď sme tam pásali, na lúke bol prameň.“

Začali sme hľadať. Odkopali sme pri chate na niekoľko rýľov zem a priehlbina sa začala plniť vodou. Od nápadu k realizáciu nebolo ďaleko. V skanzene vtedy robil Jožko Gazda, ktorému vzali štátny súhlas a tak robil skladníka. Nákladným autom nám poslal k chate betónové skruže, ktoré chlapci zapustili do svahu a spod skaly na dne začala vyvierať pramenistá voda. Kým sa však neurobili opatrenia, raz pri kontrole studne tam chlapi našli popadané slepúchy. Studňu vyčistili a vtedy bolo vidieť výdatnosť prameňa. Po vyskúšaní bolo rozhodnuté zaviesť vodovod do chaty. Kúpili sme plynový sporák na propán-bután a v pivnici umiestnili bombu. Sporák síce zamazal všetky dná hrncov čiernou mastnotou, ale slúžil, kým sme v pivnici nenašli akýmsi zlepšovateľom bombu prevrátenú hore dnom, lebo v nej bolo málo plynu. Preto sme sporák menili za elektrický.

Pri „budovateľských cestách“ na chatu sa chlapci občas zastavili u Juraja Kyseľa, ktorý bol na fare v Medzibrodí. Vždy ich nabalil zo svojej špajze fľaškami, ktoré mu vďační farníci venovali pri rôznych príležitostiach.

Raz to bol vysoko percentný lieh, ktorý by položil aj riadneho chlapa. Pali Méry, ktorý zistil alkohol aj v makovníku, skonštatoval, že to by nalieval za trest väzňom…

Zlaté časy

Postupne sa chata zabývala a prevádzkovala sa podľa Ivanovho harmonogramu. Nám vychádzal termín každý tretí týždeň v mesiaci. Zo začiatku sme chatu pred Dušičkami zazimovali a na májové voľná dávali zas do prevádzky. Keď sme začali vylepšovať kúrenie a vodovod zo studne, vyskúšali sme aj zimnú prevádzku. Zimy ešte bývali akurátne, tak sme obyčajne prvý a druhý deň rozmrazovali a pred odchodom zas zabezpečovali všetko proti zmrznutiu.

Elektrina v doline bola robená zakopaním káblov do pôdy. Ale terén bol nemilosrdný, tak sa nie raz stalo, že sa kábel poškodil a my sme boli odkázaní na sviečky, vodu roztopenú zo snehu a prihrievanie jedla na propán-butánovom variči. Keď sme asi na piaty deň zistili, že už ide elektrina a čerpadlo začalo fungovať, moja milá švagrinka skonštatovala v kúpeľni pri otvorenom kohútiku vodovodu: „Už čurká…“

Letné pobyty Ivana boli monitorované.

Pamätám, že jednu sezónu boli na chate pod nami ubytovaní veselí mladí muži, ktorí vraj natierali šindle na streche. Pri vonkajšom ohníku robili celý deň rámus, a keď prišla nová skupina, zásadne hľadali hríby pod stromami tesne nad chatou.

Peter Bučány spomínal, že hrávali na lúke futbal. Aby sliediči nezistili, koľko je na chate rekreantov, po polčase si prezliekli tie isté dresy a druhá skupina hrala ďalej. Keď prišlo aj na vyšetrovanie, Ján bol vypovedať na otázky typu odkiaľ sme mali peniaze na stavbu, kto nám na Orave pomáhal, kto je práve na chate a podobne.

Po výsluchu išiel upozorniť Ivana. Ten okamžite odišiel na Oravu a neskoro večer klopal na chate, čím spôsobil paniku. Zo zadného okna vyskočili kňaz, ktorý tam mal spovedať.

Iná možnosť, ako informovať vzhľadom na absenciu mobilných telefónov, nebola možná.

O chatu sa treba starať…

Keď sa pomery trochu usporiadali, začali sme vybavovať veci na katastri a u notára. Boli sme naivní. Keď sme sa pochválili Vendovi, do čoho sme sa pustili, znechutene nám povedal: „Janko, to sa takto nerobí…“ Pochopili sme, až keď zhruba po piatich rokoch a dvoch podaniach na súd dali za pravdu notárovi v Dolnom Kubíne, ktorý nemal záujem kúpno-predajnú zmluvu zaregistrovať, že treba doplatiť za prekvalifikovanú pôdu na parcele. Vyžadovalo si to investíciu 24-tisíc korún. Vtedy sa nás Ivan opýtal, či to potrebujeme.

Povedali sme neprezieravo, že nie, a tak nás po revolúcii predbehli špekulanti s pôdou a o celý pozemok okrem pod chatou sme vlastne prišli.

To už sa začali deväťdesiate roky a záujem o zimné pobyty narástol. Raz sme našli mrazom roztrhnutý záchod, inokedy nevypustenú vodu z ohrievača. Keď požiadala o pobyt pre svoju skupinu sestra „Danka Sláčik“ z cirkevnej ZUŠ v Dolnom Kubíne, brala so sebou aj mládenca, ktorý mal pri odchode urobiť všetky opatrenia proti zime. Ján mu ukázal všetko v chate aj v pivnici. Na otázku, či je to takéto zložité na všetkých chatách, sme mu museli dať odpoveď, že nie, lebo na ostatných chatách bola väčšinou len elektrina a vonkajšia latrína. Preto sme sa s Ivanom dohodli, že v zime budeme chatu využívať iba my a naše návštevy.

Dobro nikdy nie je bez neprajnosti

Letný režim bol na chate jednoduchší. Prišli sme, Ján pokosil, neskôr sme už museli za kosenie platiť. Posušili sme seno, nachystali drevo do kozuba a stihli aj dáku turistiku. Drevo sme zamykali v šope, aby nedostalo nohy. Trochu nás nadvihlo, keď nám jedna skupina chlapov telefonovala, kde je kľúč od šopy, lebo že nemajú drevo.

Ale nastal aj čas a potreba postupne chatu opravovať. V roku 1990 sme vymieňali dlážky v chodbe a na verande. Prácu robil Julo Bebej, zať pána Kurcinu, ktorý nám pomáhal napríklad aj zakaždým nakuť kosu. V roku 1993 sme zaviedli nočný prúd, lebo vyúčtovania v januári dosahovali hodnoty do tritisíc korún, čo náš rozpočet nenechávalo ľahostajným. V tom istom roku sa v chate natierala aj strecha a dlážky.

Keď starnúci susedia videli, že na našej chate je stále pohyb, začali robiť prieky.

Začali nám brániť prechádzať cez ich lávku, reklamovali, že sa naši hostia chodia umývať aj do potoka, do poľnej prístupovej cesty natĺkli roxor alebo ju posypali rozbitými fľaškami.

Duchovné programy uprostred práce

V roku 1997 bola spevnená cesta, ktorá sa používa dodnes; prispeli sme na kameň dvomi tisícami korún. To už fungoval penzión U Michala, ktorý sa stal našou základňou.

Na jar roku 2000 chatu a nás zveril Ivan do opatery Vladka Feketeho. Všetko fungovalo podľa predchádzajúceho protokolu. V roku 2001 sme za 25-tisíc dali postaviť altán, aby bol pobyt na chate príjemnejší. Dostali sme pekné ohlasy. Susedia konštatovali, ako sa tam pekne spievalo, a niektoré skupiny tam mávali aj sväté omše. Zas bolo treba nátery strechy a robila sa aj rekonštrukcia v kuchyni.

V jeseni tam v ústraní pri kozube písal svoju prácu o skautingu Tibor Haluška.

V roku 2002 veľmi pomohol Jožko Skalný so svojimi chlapcami z Ružomberka. Zažehnali krízu s latrínou. Pokračovali sme novými okenicami na terase a revíziou elektrických rozvodov, ktoré prišiel spraviť Ľudko Jasenovec. Vodovod je v chate zásluhou nášho milého suseda Stana Hoju, ktorý počas neskorej jesene so synmi vykopal ryhu a po pás vo vode previedli vodovodné potrubie od cesty za potokom k obom chatám. Ryhu boli pomáhať zasýpať Janko a Jožko Skalní.

Keďže kúrenie v krbe sa stalo náročným na drevo a pri jednom type vetra od severu krb dymil a nedalo sa kúriť, v roku 2005 Peter Bučány a chlapci z Oravy vybúrali krb a postavili krbovú pec, za čo sme boli veľmi radi, lebo na Orave treba kúriť celý rok a ceny elektriny začali byť astronomické.

Nekončiace aktivity

V roku 2007 si chata vyžiadala ďalšie úpravy. Vytvorili sa dva sprchové kúty a kuchyňu sme premiestnili do malej Ivanovej izbičky. V roku 2008 Peter Bučány s chlapcami zo Žiliny dokončili obklad podkrovia a vytvorili tam pohodlný priestor na spanie. Sused Hojo zateplil pivnicu a boky zrubu. Ďalší rok sme opravovali dlažbu na balkóne, zbúrali starú prehnitú verandu a postavili novú, zateplenú. A zásluhou Petra Bučányho sa nám podarilo administratívne vysporiadať parcelu pod chatou, za ktorú sme zaplatili 1 700 eur.

Potom sa vymenili okná v hale, ktoré zasponzoroval Ľudko Jasenovec, znovu bolo treba natrieť strechu. V roku 2015 pri práci s drevom spadol na strechu chaty veľký smrek. Boli poškodené omietky v hale a zničený altán. Vzhľadom na to, že sa to stalo známym domácim a pre poistnú udalosť sme potrebovali posudok od polície, vzdali sme sa vymáhania náhrady škody. Nasledovala oprava omietky v hale, zateplenie čela chaty zvnútra a rozobrali sme neekonomické keramické kachle. Aby sa zväčšil použiteľný priestor a miesto, kde stál altán, nám už nepatrilo, rozšírili sme prednú terasu. Drevo na podstavu sponzorsky dodal Michal Borsík a my sme zabezpečili kompozit na podlahu. A pridali sme nové bezpečné zábradlie. Medzitým bolo treba likvidovať stromy pred chatou, zatepliť zadný štít chaty, ktorý sa robil medzi Vianocami a Silvestrom, odhadzovať návaly snehu, nosiť drevo zo šopy na kopci, chystať drevo pod terasu, v lete sušiť pivnicu, do ktorej presakovala voda, obnovovať zariadenie…

Spomíname…

Od roku 2010 sme obaja na dôchodku. Asi ako každý, aj my sme mali predstavu, ako využijeme chatu. Saleziánom už jej vybavenie nevyhovovalo a využívali ju len raz v roku na stretnutie mužov. V susedstve začali výstavbu skupiny chát záujemcovia, ktorých by ste za susedov nechceli. V doline pribúdalo hostí a hluku. Narástli spory o pozemky okolo chaty a vyzeralo to, že bude problém na chatu chodiť. Problémy, práca a zasa problémy.

Aj zdravíčko neposlúchalo podľa našich predstáv, a preto sme po dohode so saleziánmi chatu predali a finančne sa vyrovnali. Odvtedy si ju na konci leta prenajímame a spomíname. Spomíname na všetkých úžasných ľudí, ktorých sme vďaka tomuto projektu spoznali, ktorí boli ochotní pomáhať, s ktorými sme strávili úžasný čas pri práci aj pri stretnutiach.

A predovšetkým ďakujeme nášmu Pánovi za cestu, na ktorú nás skrz nášho drahého priateľa, učiteľa a formátora Ivana Grófa nasmeroval a viedol nás po nej.

V Senci 2. augusta 2024
Silvia Nádašská s manželom Jánom

Svedectvo Silvie a Jána o Ivanovi Grófovi a fotogalériu nájdete:
https://otecivangrof.sk/svedectva/jan-a-silvia-nadasski/